Vybral som si knihu "Kornélie" od Beaty Balogovej, lebo aj ja som začínal svoju púť v malej dedinke na juhu Slovenska. Nesklamal som sa, našiel som v nej veľa podobností a pravdivých výpovedí o čase a o živote. V dvadsiatich kapitolách sú opísané príbehy ľudí, teda príbehy tak, ako sa medzi ľuďmi rozprávali, vrátane mýtov a niekedy, možno aj s vymyslenými postavami. Na pozadí týchto príbehov z dediny Jablonia Panica beží história.
Životné príbehy podané pútavým jazykom, takmer naturalisticky, ale aj s fantáziou ľudových rozprávačov sú strhujúce. Pri čítaní som sa preniesol do pokojnej atmosféry dediny, kde sa síce žilo ťažko, ale detskými očami nebolo pre Almu nič krajšie ako spoločnosť starších žien s ich rozprávaním, ktoré sa prenášalo z generácie na generáciu.
Mladá Alma si všetko zapisovala, aby mohla podať svedectvo o rodine a o silných ženách, ktoré v čase vojny preberali mnohé roly mužov. Fascinujúce sú poetické opisy s mnohými metaforami a filozofickými postrehmi o živote. Keď človek hovorí, musí mať poslucháčov, ale keď píše, musí byť sám. "Keď človek píše, pootvára mnoho hrdzavých brán, ktoré sa už možno nikdy nebudú dať znovu zatvoriť."
Alma žila v prostredí, kde sa rozprávalo po maďarsky. Dali ju do slovenskej škôlky s prísnou učiteľkou. Nepáčili sa jej konce rozprávok "potom všetci žili šťastne, až kým nepomreli". Ako deväťročná si zapísala do denníka vetu, ktorá hovorí, že v rodnom dome pokoja nenájdeš, preto sadni na koňa, ktorý ťa odvezie tam, kde ťa niekto určite čaká. Tak sa aj Alma vydala do sveta za niekym, kto ju tam iste čaká.
Či našla to, čo hľadala, to je v závere knihy, ale na svoje Kornélie nezabudla. Zistila aj, že zásada "trikrát a dosť" vo veciach lásky neplatí. Keď som bral túto knihu do rúk, bola vo mne zvedavosť. Po prečítaní výborný pocit a spokojnosť, že som si dobre vybral.
-.-
Beata Balogová, Kornélie, Ikar 2022
