Zvyčajne si z čítanej knihy vypisujem myšlienky a postrehy, ktoré ma pri čítaní zaujali. Sú to obvykle vety a súvetia, s ktorými sa dá polemizovať, prípadne ich rozvíjať. V tomto prípade to teda nie sú čisté citácie, skôr voľné pripomenutie. Kniha MOC je zväčša o psychológii moci, o ľudských vlastnostiach ľudí na vedúcich postoch, toto dokumentuje na mnohých príkladoch z histórie až po súčasnosť. Sympatická je vlastná charakteristika knihy v úvode, kde si dáva základné otázky k tématike moci: Dostávajú sa k moci tí horší z nás, alebo moc kazí ľudí, a prečo dávame moc do rúk ľuďom, ktorým očividne do rúk nepatrí? Ako sa dá zaistiť, aby sa k moci dostali správni ľudia?
V demokratickom systéme moci platí, že zbabelí a skorumpovaní politici musia presvedčiť obyčajných ľudí, aby ich postavili ku kormidlu (zdá sa, že v tomto je niekedy systém nedostatočný). Zlé systémy produkujú zlých lídrov, preto sa treba sústrediť aj na systém. Istý antropológ povedal, že každý človek chce vládnuť a ak nemôže, potom bude žiadať rovnosť s ostatnými. Moderné štáty sú tie najusporiadanejšie sociálne štruktúry aké kedy vznikli a zároveň sú aj najbezpečnejšie. Hierarchia však nie je ani dobrá, ani zlá, je to len nástroj, ako napríklad oheň - možno si na ňom variť jedlo, alebo upaľovať ľudí.
Podľa výskumu istého psychológa z Oxfordskej univerzity existuje desiatka povolaní s najväčším zastúpením psychopatov, patria tam manažéri, právnici, televízni a rozhlasoví hlásatelia, obchodníci, chirurgovia, novinári, policajti, predstavitelia kléru, kuchári a štátny úradníci (politikov nespomína, asi preto, že tá skupina je relatívne malá). Kľúčová je otázka: skutočne moc korumpuje? Alebo sme svedkami niečoho iného? (Niekto v pozadí ťahá nitky?)
Moc má sklon korumpovať a absolútna moc korumpuje absolútne, preto veľkí ľudia sú takmer vždy zlí ľudia. Keltnerov prístup: Keď sa cítim mocnejší, viac nadávam. Zisk moci vedie k častejšiemu nadávaniu... (Toto nám je dôverne známe najmä od éry istého pána a príklady stále lákajú...)
Zaujímavé je aj všeobecné konštatovanie, že sa stretávame s tým, že výzor človeka sa môže rozchádzať s jeho vekom (vyzeráte mlado, alebo naopak...).
Osobitne ma zaujala kapitola, v ktorej píše o tzv. „otvorených kanceláriách” v Amerike, kde všetci sedia v jednej veľkej spoločnej miestnosti, aby sa navzájom kontrolovali. Súvisí to s technológiami na sledovanie pracoviska - pracovníci majú mikrofóny na chlopniach, placky s mikročipom, senzory v stoličke, monitorovanie klávesnice počítača a podobne. Autor tvrdí, že moderné sledovacie systémy by na to mali ísť opačne - mali by byť neustále sledovaní ľudia, ktorí majú moc... (hierarchia naruby)
Záverečná bodka za správami z knihy: Žurnalistika prakticky všade čelí úpadku. Časť menších médií pochovali sociálne siete a klesajúce príjmy z reklamy. Povedie to k tomu, že čoraz menej ľudí sa bude obávať kontroly slobodných médií. Čím väčšiu dominanciu v mediálnom priestore získajú mocné konglomeráty, tým menej sa budú ich zraky upierať na tie správne miesta.
Pre vytvorenie vlastného názoru na knihu: Brian Klaas, MOC (Je pravda, že moc korumpuje?), IKAR, a.s. 2025
