Pandura som tiež našiel doma medzi množstvom "celoživotných" kníh z rôznych vydavateľstiev a vydavateľských edícií. Spomeniem aspoň edíciu SPKK (Spoločnosť priateľov krásnych kníh) vydavateľstva Slovenský spisovateľ a vydavateľstvo Tatran. Z poézie ma v minulosti tešil český Klub přátel poezie (KPP 1961-1987) a mnoho iných knižných skvostov, ktoré tvoria náš malý domáci "historický" knižný archív.
Okrem "archívnych" titulov je okolo mňa pekná kôpka súčasných kníh "bestsellerov", ale aj drobností majstrov pera rôzneho žánru.
Som veľmi rád, že som si mohol prečítať diela viacerých súčasníkov, s ktorými som sa stretol osobne, alebo v knižnej podobe: Jozef Banáš, Benjamín Škreko, Jozef Matejka, Ľubomír Feldek, Emil Babín, Dana Janebová, Hirax Baričák, Štefan Chrappa, Števo Šanta, Milan Hodál, Daniel Hevier, Eva Lešková, Kamil Peteraj, Stanislav Háber, Juraj Soviar, Ráchel Noa, Mária Petrová, František Majerský a mnohí iní... Osobitne si vážim zbierku kníh z diela rusínskeho básnika a spisovateľa Štefana Smoleja z Medzilaboriec, svojho niekdajšieho kolegu. Jeho texty mi prekladá manželka.
Leif Panduro začal písať v roku 1957 ako 40 ročný. Neskôr získal niekoľko literárnych cien. Nosným prvkom jeho próz, ale aj divadelných a televíznych hier je "... humor, vtip a komická nadsádzka, zavše hraničiaca až s iracionálnosťou" (Ekstrabladet, Kodaň). Sám autor zaradil svoj román Okná do sféry literárnych diel s názvom "knihy o druhej puberte".
V Oknách ide naozaj o okná. Stredoškolský profesor Marcus býva v jednoduchom byte a jeho stredobodom záujmu sú okná bytovky na druhej strane ulice a to, čo sa za nimi odohráva. Tie okná považuje za divadelnú scénu s hercami a on je divák s ďalekohľadom.
Marcus je slobodný, žije sám. Kolegovia v škole mu hovoria, že je zvláštne, že sa neoženil. Ako divákovi mu padne do oka žena bývajúca sama v jednom z okien. Dlho ju sleduje, zamiluje sa do nej. V opačnom garde je zase iná žena, vlastne dievča, žiačka z jeho školy, ktorá na ňom visí a puberta ju vtom drží.
Komplikovaný vzťah sa mu nedarí rozuzliť. Sledovanie jeho lásky z náprotivného okna však naberie zvláštny rozmer. Blíži sa konečné rozuzlenie. Napätie v príbehu stúpa v druhej polovici a záver je plný prekvapení. Rozprávačský štýl Pandura je zvláštny, opisuje svoj bežný život ako nestranný pozorovateľ, až kým sám nevstúpi do hry ako herec....
Je zaujímavé vziať do rúk takéto staršie knihy z minulej éry. Po stránke precíznosti, gramatickej a štylistickej čistoty jazyka sú pohladením duše čitateľa. Dnešná kníhtlač, ktorá disponuje mnohými technickými zjednodušeniami občas trpí nedostatkom jazykovej korektúry. Možno je to práve tým množstvom vydávaných kníh.
- - -
Leif Panduro, OKNÁ, Tatran, Bratislava, 1980
Pre vážnych záujemcov o Okná dávam ešte odkaz na inú recenziu.
