Ian Caldwell písal svoje "piate evanjelium" 10 rokov. Za ten čas preštudoval veľa podkladových materiálov, a čo je pozoruhodné, za veľa poznatkov vraj ďakuje vyhľadávaču Google. Internet je encyklopédiou dneška a možno aj budúcnosti, ktorá značne uľahčuje získavanie informácií. Je iste ťažké napísať román z reálneho prostredia a pritom sa nedržať základných faktov.
Základným faktom knihy je "Turínske plátno" a záhadné "piate" evanjelium, ale príbeh nie je tou najzaujímavejšou stránkou knihy. To čo mňa fascinovalo, bol opis života obyvateľov Vatikánu, teda zväčša kňazov čakajúcich na kariérny postup. Na jednej strane sa to nijako nelíši od bežného života "úradníkov", len tu vystupujú za každým činom atribúty morálky, spravodlivosti a nábožnosti.
Príbeh sa odohráva za čias pápeža Jána Pavla, čo mu dodáva nádych aktuálnosti. Ten život v službe Bohu je na druhej strane vrcholne ľudský, len k nemu treba mať zvláštny vzťah. Aj kňazi sú predovšetkým ľudia a ako ľudia podliehajú úplne všedným lákadlám korupcie a snahám o postup stále vyššie.
Dôležitou témou knihy sú vzťahy medzi "západnou" a "východnou" vetvou cirkvi. Turínske plátno sa stáva predmetom sporu medzi pravoslávnou a rímskou cirkvou. Nad týmto sporom dominuje diplomacia a zákulisné boje. Nechýba ani smrť autora kontroverznej výstavy Uga Nogaru. Všetko však skončí po prekvapujúcom pátraní jeho spolupracovníka Alexa prekvapivým záverom.
Kniha je napísaná jednoduchým štýlom, číta sa veľmi dobre a napriek podrobnému rozprávaniu aj o všedných veciach, o vzťahu medzi dvomi bratmi i medzi otcom a synom. Je plná napätia a očakávaní, ako sa dej rozvinie. Napätie stúpa až do konečného rozuzlenia. V tomto aspekte príliš nesúhlasím so závermi recenzie Adriany Juráškovej na Sieťovke.
Ian Caldwell, Piate evanjelium, Ikar 2015
