Bezsennú noc nemala na svedomí kniha Petra Doktorova „English is easy, Csaba is dead“, ale skôr pizza č. 25, ktorú som mal na večeru. Navrchu mala slabo opečené kúsky obstarožného tuňáka a celú rozkrájanú feferónku. Hasil som to dvanástkou Plzeň, ale bolo to ako olej do ohňa... Asi opäť zanevriem na miestne pizzerie, ale MDŽ je len raz do roka.
Nechcem písať recenziu spomenutej knihy, ale iba sa zamyslieť nad výraznou črtou knihy a tou je jazyk. Vedel som, akú knihu kupujem, mal som základnú informáciu o tom, že nie je písaná v spisovnom jazyku a to ma aj zlákalo ku kúpe. Napriek tomu ma hneď od prvej strany ohúrila frekvencia vulgarizmov v priamej reči postáv. Ešte že je na obálke veľký nápis „Pre mládež do 18 rokov nevhodné“. Len či práve to nie je lákadlo...
Prekvapenie z množstva vulgarizmov (neviem, ako to ináč nazvať), to bol prvý dojem z knihy. Dej sa však vyvíjal celkom sľubne, postupne ma vťahoval do vnútorného prostredia slovenskej mafie, o ktorej kniha je. Samozrejme nemám tušenie, nakoľko je dej v súlade s realitou, ale autor ju nazval mafiánskym románom a o tom to je.
Nakoniec som dospel k presvedčeniu, že opísať to prostredie ináč ako žargónom podsvetia by bolo dosť ťažké. Určite by sa našiel aj spôsob vyjadrenia v spisovnej reči. Nechcem moralizovať, to nebolo mojim cieľom. Príbeh hlavnej postavy, rozprávača Eda končí vcelku podľa očakávania, aj keď s pocitom, že spravodlivosť, ani právo v tejto knihe nezvíťazili.
Po prečítaní ostala visieť vo vzduchu otázka, kde sú hranice takéhoto vyjadrovania a to nielen v knihách, ale aj v tak serióznom žánri ako je blogovanie na internete(?)... Dostane sa zvulgarizované umenie až na úroveň reality, alebo ešte ďalej?
Neviem. A nazve to raz niekto ako kapitalistický realizmus (podľa vzoru „socialistický realizmus“)? Rozhodne niečo má na svedomí všeobecná voľnosť a tiež módnosť.
Ako však písať realisticky príbehy z podsvetia? Alebo nepísať* (nečítať*)...?
*nehodiace sa, škrtnúť.
