Možno sa teraz pýtate, či patrím k cieľovej skupine čitateľov tejto knihy, odpoveď je nie, ale zvládol som ponorenie do snovej fantázie 16 ročných celkom bez ujmy na svojom svetonázore. Je dobré vedieť, čo sa deje v literárnom svete a tak aj oblasť takmer ešte detskej fantázie môže byť zaujímavá. Sny nás vždy zaujímali, ako a prečo sa nám zjavujú, keď spíme a čo vlastne znamenajú.
Myslím si, že sny človeku vydržia od mladosti až takmer navždy, ale snívanie je skôr doménou mladosti, a hlavne obdobia dospievania. Vtedy snívame aj s otvorenými očami a maľujeme si tak svoju budúcnosť. Každý sen sa však zmení na realitu, alebo sa časom stratí. Táto kniha je tak trochu aj o manipulovaní so snami na "akože" vedeckom základe.
Ak ste si všimli fotku v upútavke tohto článku, nie je to náhoda, že je tam sušienka OREO. Sušienky OREO sú v knihe dôležitým prvkom, skoro ako sami dvaja "snoví" zaľúbenci Alice a Max. Často sa im totiž o týchto sušienkach sníva. Z hlľadiska deja to nemá až taký význam, len to poukazuje na ich reálie, ktorými zrejme stredoškolská mládež v Amerike žije.
K sušienkam patrí aj vplyv filmov, televízie a smartfónov, ktoré sú takmer neoddeliteľnou súčasťou mladej generácie (a nielen tej) v modernom svete civilizovanej spoločnosti (a nielen tej).
Max a Alice majú od istého času rovnaké sny, aj keď sa vlastne nepoznajú. Po niekoľkých rokoch takéhoto bezstarostného snívania sa stretnú naozaj, v realite a nestačia sa čudovať, že nie sú presne takí ako v ich snoch. To snívanie, teda rovnaké a spoločné ich spája, ale uvedomujú si, že takto to v živote nemôže byť, preto hľadajú príčiny svojho stavu. A dopátrajú sa. Ich vzťah sa zároveň vyvíja aj v realite. Tento, takmer detektívny motív je hlavným lákadlom pre zvedavého čitateľa.
Aby som nezabudol, k ústredným postavám patria aj ďalšie dvojice, a tiež postarší pes Jerry, ktorý občas v spánku "chrápe rovno do úst Alice". Nebudem ďalej rozvíjať rozprávanie o príbehu, aby som prípadného čitateľa nepripravil o pointu. Kto sa však chce dozvedieť viac, nájde stručný opis aj na tejto stránke. Je tam aj čítaná ukážka z knihy.
K štýlu knihy možno povedať len to, že sa mi čítala ľahko, aj keď na svojich 16 rokov už len vzdialene spomínam. Nesadli mi niektoré, podľa mňa nelogické vety ako: "Čoskoro sa vidíme", ale v poslednej kapitole je už správne napísané: "Čoskoro sa uvidíme"... Z prezentovaného myslenia mladých som mal dojem, že skôr je to myslenie a konanie dospeláka. Vyznieva v daných situáciách vážnejšie, ako by som od šestnásťročných očakával. Ale možno je to len môj mylný dojem...
Na záver ešte zopár (pre mňa zaujímavých) voľných citácií:
- Prekvapilo ma, akí sú ... od seba odlišní a zároveň úplne rovnakí.
- A vytiahla náhradný kľúč spopod kvetináča vedľa dverí.
- Zakaždým keď spolu snívame, stávajú sa z nás oficiálni blázni.
Lucy Keatingová, Zavri oči a snívaj, Ikar, edícia Yoli, 2016
