Nebolo to včera, uplynul odvtedy viacako rok, ale ten čas (36 hodín) strávený v nemocnici bol pre mňa silným zážitkom. Nemocnicusom vnímal ako dobre naolejovaný stroj, ktorý beží na plné obrátky. Keď som tamprišiel, bolo mi strašne, bol som odhodlaný podstúpiť akýkoľvek zákrok, aby toskončilo. Kto už zažil renálnu koliku, vie o čom hovorím.
Do nemocnice som šiel na dvakrát. Predpolnocou autom, chceli si ma tam nechať, na to som nebol pripravený. Po ľahšejinjekcii proti bolesti som odišiel po vlastných, s tým, že to možno dorána prejde. Neprešlo, ozvalo sa to s väčšou silou o dve hodiny. Cestu späť po polnoci do nemocnice somabsolvoval v taxíku, ale s novou vierou a očakávaním rýchlejpomoci.
Naivne som si myslel, že tam budem tánajdôležitejšia osoba, okolo ktorej sa bude všetko točiť. A skutočne tenrozbehnutý nemocničný systém ma zhltol ako malinu. Stal som sa materiálom naspracovanie, zariadením v oprave...
Ako pacient som očakával, že sa na mňabude celý personál usmievať (hlavne sestričky) a že lekári mi vysvetlia čomi je a popíšu spôsob odstránenia problému. Sestričky boli milé, lekár mipo vyšetreniach opísal môj stav, len o riešení hovoril menej ako somočakával. Asi ma nechcel vopred vystrašiť.
Stretol som tam ľudí, pacientov, ktorína tom boli aj podstatne horšie ako ja. Vnímal som nemocničnú atmosféru. Skutočnýraj na pozorovanie... Vlastný pocit výnimočnosti však veľmi rýchlo ustupoval ajvďaka ustupujúcej bolesti po liekoch.
Organizovaný nemocničný stroj človekaposúva ako súčiastku svojej montážnej opravárenskej linky vo vysokýchobrátkach. Sestričky sa starajú, aby splnili všetky príkazy lekárov, abyneurobili nikde chybu, a pritom akoby zabudli v tej rýchlosti naúsmev, ktorý je tiež súčasťou terapie. Ale niekedy stačí aj fakt, že sú ženy.Najmä na nás chlapov to pôsobí dobre.
Spoznal som tam niekoľko ľudís veľmi zaujímavými osudmi, bohužiaľ niektorí čakali na operáciu ako naposlednú inštanciu záchrany. Ľudia chcú rozprávať. Najmä o sebe. Neustálehľadajú toho, kto ich vypočuje do konca... To sa mi potvrdilo aj v tomtošpitáli.
Jeden pacient po operácii (to sa pozná podľa toho, že má zavesenévrecúško s vývodom z obličky, alebo až celkom zdola na zber tekutiny)mi rozprával o svojej rodine, o sebe svoj životný príbeh. Zrejme sa zdôveroval každému novému pacientovibez okolkov o sebe porozprával detaily zo svojho života (okrem iného majúpacienti v nemocnici aj dlhú chvíľu).
Jedným dychom rozpovedal svoju zdravotnú anamnézu a životný príbeh.Ako sa najprv zamiloval do Maďarky, ale sa nezobrali a spoločne chceli spáchaťsamovraždu. Nepodarilo sa, ale za sedem mesiacov sa od svojej lásky naučilplynne po maďarsky tak, že svojej súčasnej žene (Slovenke) simultánne prekladárelácie z maďarskej televízie (!).
Prežil ďalší pokus o samovraždu a dlhéroky sa liečil na psychiatrii. Pred niekoľkými rokmi vyšiel zliečenia uzdravený. Stavy depresie ho síce vraj stále chytajú, ale naučil saich zvládať.
Tých vypočutých príbehov za jeden deňbolo veľa. Bolo to zväčša pútavé rozprávanie, neuveriteľné príbehy.
Môj príbeh v nemocnici sablížil k vrcholu. V priebehu dňa som vypil na radu lekára skoro 5litrov vody. Absolvoval som kompletnú predoperačnú prípravu. Dvakrát klystír.Ráno hlavná vizita. Doktor sa usmieval. Po porade mi príde oznámiťrozhodnutie.
Dali mi šancu ešte jeden týždeň.Nebudú ma operovať, mám sa pokúsiť o spontánny odchod kameňa. Ak by sanepodarilo, o týždeň budem na rade.
Mne v tej chvíli spadol kameň,ale ako sa hovorí – od srdca. To bola najkrajšia chvíľa v nemocnici.Zvlášť aj preto, že bolesti boli iba mierne. Po obede som vyšiel z bránynemocnice. Pohyb na čerstvom vzduchu pohýbal aj mojim vnútorným kameňom. Návratobáv to ešte zhoršil. Nepodľahol som však prvému útoku, len som zosilnil svojepredsavzatie, že to musím vyriešiť sám so svojim telom.
Štyri dni som do seba lial voduv rôznych podobách. Sedel som v horúcom kúpeli, bral som odporúčanétabletky a medzitým som poskakoval... Večer na štvrtý deň ma čosi pichlo.Idem na WC a čosi urobilo cink...! Vtedy mi spadol kameň naozaj.
Vylovil som ho, vyumýval,vydezinfikoval a začal som ho skúmať. Nafotil som ho z rôznych strána pozoroval na monitore. Záver? Je to naozaj on, aj keď len presnápolovica z neho. Zvonka kužeľový tvar ako odliatok výstupného kalíška obličky,vnútri dierka cca 0,2 mm. Tak to už naozaj nestačilo na odvod tekutinyz obličky.
Druhá časť sa nenašla. Niekde zmizla, rozpustilasa na piesok, alebo odišla potichu ako zlodej. Nevadí, aj polovica poteší a stačíako talizman. Odvtedy mám pocit, ako by som sa v živote vysporiadals niečím, čo ma už v budúcnosti nemôže prekvapiť. Aspoň dúfama verím.
Moje dodatočnépoďakovanie patrí lekárom i sestričkám urologického oddelenia nemocnicev krajskom meste.
