20. novembra to bude 24 rokov od smrti môjho otca. Narodil sa v Trávnici (Fíš) v roku 1903, v Rakúsko-Uhorskej monarchii. Chodil do maďarských škôl a vyučil sa u svojho otca za remenára. Na prvú svetovú vojnu bol našťastie príliš mladý. Od roku 1918 žil v prvom Československu. V roku 1938 sa dedina bez vlastného pričinenia ocitla opäť v maďarskom prostredí.
Do druhej svetovej vojny ho Maďari nevzali pre zranenie, ktoré mu spôsobili práve pri odvode. Okolnosti nie sú mi príliš známe, o tom sa doma veľa nehovorilo. Po vojne sa ťažko žilo, ale keď prišiel „Víťazný február“, len potom začal existenčný boj aj pre drobných živnostníkov. Prišli päťdesiate roky, ktoré boli skutočným peklom, v ktorom sa všetko menilo, neboli žiadne istoty, len držať hubu a krok.
Tí, čo zažili „socializmus“ v jeho záverečnej fáze si tie roky prenasledovania ťažko môžu predstaviť. Aj v našej dedine boli takí, čo sa zrazu ocitli v Jáchymove... V roku 1953 sa uskutočnila výmena peňazí vo veľmi nevýhodnom kurze, čím boli ľudia fakticky pripravení o svoje dlhoročné úspory.
Roľníkov chceli združiť do družstiev a presviedčali ich tak, že stále zvyšovali „kontingenty“ (povinné odvodu z úrody štátu za minimálne ceny) až do úplnej nemožnosti splnenia. Niektorí boli aj väznení. Živnostníkom zvyšovali poplatky za živnosť a ceny materiálu rástli. Aj otec to v roku 1953 musel vzdať.
Niekoľko mesiacov nemohol nájsť žiadne zamestnanie, tak sa nakoniec dal najať ako drevorubač. Dva mesiace hrdlačil, ďaleko od domova a zárobok? Pamätám si to dodnes, po dlhých prieťahoch mu poslali 120 nových Kčs za dva mesiace ťažkej práce v lese.
Nakoniec sa mu podarilo, vďaka známostiam, zamestnať sa v kožiarskom závode. Samozrejme, že v tej najťažšej prevádzke pri spracovávaní koží. Otec tam našťastie nebol príliš dlho, lebo si uvedomili jeho odbornosť. Dostal prácu pri ručnom šití. Vyrábal kabelky, brašne na fotoaparáty a podobné veci.
Pri tejto práci vydržal až do svojho dôchodku. Koľko zarobil? V roku 1957 to bolo 1250 Kčs za mesiac a z toho živil 4 deti. Pre tak nízky príjem som dostal plné štipendium, čo mi nestačilo ani na zaplatenie internátu.
Po odchode na dôchodok sa otec ešte vrátil k svojej pôvodnej profesii remenára a niekoľko rokov pracoval pre Štátny žrebčín v Topoľčiankach. Nikdy sa nesťažoval na ťažký život. Žil preto, aby pracoval pre nás. A modlil sa.
Nechcel som písať o svojom ťažkom živote za bývalého režimu. Ja a moja generácia sme doňho vrastali, rástli sme s ním, bola to naša mladosť, náš život a žili sme tak ako nám to okolnosti dovolili.
Nie my sme trpeli, ale naši otcovia, naši rodičia, ktorých postihol úder historických zmien a „víťazného“ februára na vlastnej koži. Preto spomínam na svojho otca aj pri tejto príležitosti s vďakou. Pán Boh ho osláv.
