Mal som opäť raz šťastie v nešťastí, že som ten dotykjemných rúk pocítil. Bolo to na úrazovom oddelení Žilinskej nemocnice. Nie jedôležité, ako som sa tam dostal, ale dve noci som strávil na lôžku, ktoré jeobvykle určené pre podstatne ťažších pacientov. Ja som tam bol viac – menej akopozorovateľ. Aj tak ma viacerí podozrievali, že som tam len kvôli inšpirácii načlánok do blogu.
Bola to zhoda okolností, že úrazovka ma doviezla v sýtočervenom tričku s bielym nápisom www.sme.sk. Taksom tejto firme robil neplánovanú reklamu. Na izbe so mnou bola mládež, najstaršípacient mal 30 rokov. To bolo povzbudivé, aj ja som pri nich tak trochu omladol,napriek ich veľkým ťažkostiam. Ako sa tam dostali oni? Jednoducho by sa dalo povedať, cez dve výkonnérozbité motorky a jeden cez rozbité auto. A tak trochu, v niektorých prípadoch ajza asistencie „príliš dobrej nálady“.
Neviem si ani predstaviť, ako sa cíti človek, ktorý má potrhanésvaly, rozbité koleno a členok, po operácii s množstvom klincov čiskrutiek v kostiach a na viac dní pripútaný na lôžko. Alebo sprepichnutými pľúcami, niekoľkými zlomeninami a zoskrutkovanou chrbticou dvamesiace pred svadbou...
Nie, nechcem zabiehať do podrobností tých ľudí čo tam ležalibez možnosti voľného pohybu a s očakávaním ďalších operácií. Vnímal somich ako hrdinov pre bolesť, ktorú museli prežiť, aj napriek tomu, ako sa do tejsituácie dostali. A verím a držím im palce, aby im z ichnešťastia ostalo len poučenie pre budúcnosť a aby na ťažkosti liečeniarýchlo zabudli.
Takíto ľudia nutne potrebujú pomoc druhého, aj pomoc zdravotníckeho systému. V nemocnici každý očakáva a dostáva pomoc človeka - tú priamu práveod sestričiek. Sú to zlaté ženy, aj v tejto nemocnici som ich obdivoval,ako sa snažia presne dodržať pokyny lekárov, ako sa vedia v pravú chvíľuprihovoriť pacientovi, aj sa usmiať a povzbudiť.
Sestričky sú vlastne tie bytosti, ktoré nám pacientomposkytujú priamu a neustálu pomoc, službu a opateru podľa potreby. Onysú priamym dotykom pacienta s nemocnicou. Vážim si samozrejme úlohu lekára, ktorý musí správne stanoviť diagnózu,určiť liečebný postup a naordinovať lieky. O ostatné sa postarajúsestričky.
Neviem, ako to má v našom zdravotníctve vyzerať po„reformách“, lebo zatiaľ sa mi jasne rysuje prvý výsledok, ktorý dnes možnonechtiac definoval pán minister, keď sestričky nespokojné so svojim odmeňovanímchceli vyjednávať s vládou, či poslancami. Odkázal im, aby sa lepšiezorganizovali a aby sa obrátili na svojich zamestnávateľov. Takétoalibistické vyhlásenie mohol dať len vďaka reformným krokom.
Tie platy, za ktoré robia naše sestričky im naozajnezávidím, ani ich ťažkú prácu, ale som rád, že ju vykonávajú dobre aj zatakých ťažkých podmienok (skúste sa posťažovať, že máte potrhané posteľnéprádlo - povedia vám, že to je posledné a iné nemáme... A čo budepotom?). Neviem čo sa s tým v dnešnej situácii dá robiť. Lebo vždy samusí vychádzať zo súčasného stavu.
Ľudsky som však na strane sestričiek a zlepšiť ichpostavenie znamená aj zlepšiť naše budúce vyhliadky v liečení.
