Prieskum dopadol celkom nerozhodne pri porovnávaní starších (dô)chodcov a menej starších chodcov. Dosť riskantne som videl prechádzať cez cestu – mimo zebry troch starších ľudí s paličkou, pravdepodobne dôchodcovia a troch mužov v strednom veku, evidentne pracovne aktívnych. Tak mi to vyšlo na remízu...
Mal som smolu (alebo šťastie?), že som sa po meste pohyboval v čase dopravného útlmu, len popoludní som zachytil menšiu špičku pracujúcich na odchode z Bratislavy smerom na Senec. Tam, na okružnej diaľnici jazdili tak trochu ako sršne. Nič sa nestalo, keď človek sršne nedráždi, je to v pohode.
Vždy som tadiaľ uháňal nad sto, teraz moje presvedčenie nahlodané diskusiou k článku Diaľničná pasca... o najvyššej dovolenej rýchlosti 80 km/h na diaľnici v meste, som sa trochu krotil. Aj keď neviem, ako v praxi rozoznať diaľnicu od diaľnice v meste. Ak tam nie je značka obmedzujúca rýchlosť. Alebo som to zle pochopil?
Je to zvláštne, ak človek jazdí v pohode, zvláda premávku, má z toho dobrý pocit, ale mňa vždy poteší ešte viac, ak môžem pomôcť vodičovi, ktorý sa omylom zaradil do zlého prúdu. Dnes sa mi pošťastilo iba raz. Hneď ako som zaregistroval, že pred ním cesty niet, miernym spomaľovaním som vytvoril potrebnú rezervu pre jeho vozidlo. Takto zrejme múdri vymysleli pravidlo zvané "zips".
Všetko ako má byť, myslím aj v duchu predpisov, na ktorého ducha sa často zabúda. Čakal som len na tú bodku za akciou... A prišla. Ledva badateľné kývnutie hlavou na znak poďakovania som zaregistroval. Viac netreba. Človek (vodič) si musí zbierať takéto dobré skutky. Aby si občas mohol vybrať odmenu na revanš.
