Možno toto nepatrí do poézie, ak nie, prosím, nečítajte ďalej...
Koľajnice sú vrásky života na tvári zeme i času. Zbiehajú sa v nekonečnu, ako virtuálne priateľstvá internetu. Len občasné výhybky narušia pokoj nekonečnosti stretnutí... Sú to železné cesty, hmotné, hladké a jemné ako vyholená tvár.
Lokomotívy sú parné stroje na kolesách, sú to obry detských čias čo fučia ši-ši-šišiši-šiši, keď sa rozbiehajú a šmykom láskajú koľajnice. Para syčí, komín dymí, deti v škôlke sa učia: Ide vláčik ši-ši-ši, odvezie nás k Mariši... Kde tie dnešné deti sú? Už by nevedeli čo je to ši-ši-ši...
Vagóny sú pohyblivé miesta na stretávanie a rozhovory ľudí, niekedy aj scénou drám i milostných stretnutí... Vagóny z minulosti majú drevené lavice, malé okná a v zime sa v nich kúri pieckou na uhlie a medzi vagónmi sú otvorené plošiny. Pri oknách, ktoré otvorené plnia oči sadzami i slzami, sú záchranné brzdy, ktorými sa nikdy nebrzdí.
Stanice sú stálice železníc, sú bodmi stability vlakov a pominuteľných stretnutí. Stanice sú miestom náhlenia, čakania i nudy ľudí transformovaných na cestujúcu verejnosť. Sú vrcholom poriadku, organizovanosti a chaosu v mysliach... Stanice sú svedkami objatí a prvého zvítania milencov, lúčenia i stretávania sa rodín. Sú svedkami príchodov i odchodov, nálezov i strát...
Vlaky prichádzajú, vlaky odchádzajú, preháňajú sa krajinou po vopred určených dráhach, sú ako ľudské osudy... Na križovatkách ciest lokomotívy pískajú na výstrahu. Cez deň nechávajú za sebou dymovú stopu, v noci sypú hviezdy navôkol. Hviezdy hasnú, padajú do očí a vietor odfúka popol do polí. Oči sa čistia slzami z dojatí...
