Filmový scenár

V meste som mal problém s fotením, lebo som zabudol na širokouhlý nástavec. Tak som to skúšal s makrom v kúpeľnom parku. Ani to ma dlho nebavilo, začal som poškuľovať po ľuďoch. Čo takto reportáž o ľudských osudoch vyčítaných z tvárí? Je to moja stará myšlienka, niekde sa dobre schovať a teleobjektívom fotiť ľudské tváre v tých najobyčajnejších pózach, pri rozhovore, pri chôdzi.

Dobrý spisovateľ by musel z každej tváre vydolovať životný príbeh. Potom skombinovať niekoľko príbehov do ľúbostného románu, alebo ešte lepšie do detektívky. Taký malý slovenský triler. Potom to predať ako námet filmu, či ešte lepšie – napísať rovno scenár a nechať si zaň zacvakať. To by bola sila, že by ani Forman neodolal. Alebo nie. Ponúknem to Jakubiskovi. Bude to zo slovenského prostredia on tomu dá ten správny slovenský šmrnc.

Tak som o tom rozmýšľal, až ma napadlo porekadlo o vrabcovi v hrsti a holubovi na streche. Ale skúsiť môžem. Našiel som si vhodné, nenápadné miesto oproti mostu cez Váh, aspoň som si myslel, že som tam nenápadný a pripravil si aparát. Cvakol som pár postáv a tvárí pri schádzaní z mosta. Potom som ho zbadal. Nápadná postava, slušne oblečený, ruky ako lopaty. Len na kravate, ako by mal červenú škvrnu.

To bude určite nejaký mafián, alebo bodygárd! A cvakol som ho. Až potom som si uvedomil vážnosť situácie. Svalovec si to práve vtedy namieril ku mne. Začal som počítať s najhorším. Ako sa približoval, nenápadne som odložil fotoaparát do tašky. Svalovec ma oslovil:

-Nazdar! Aj ty kukáš na tie vežové hodiny, čo idú zle?

Spadol mi kameň zo srdca, len som sa bál, aby mi nespadol na nohy. Mám totiž práve jeden nepríjemný otlak. Až vtedy som si uvedomil, že slušne oblečený svalovec kráčal trochu neisto. A mal chuť do reči, chvalabohu, že len do reči. Každý sa občas potrebuje vyrozprávať, vyspovedať.

-Koľko je hodín?

Pokračoval v začatej konverzácii. Pozrel som na hodinky a zahlásil som skóre 14:15. On skonštatoval, že hodiny na veži meškajú 5 minút a povedal nepekné slovo na adresu mestských radných. Medzitým som mu naznačil, že odchádzam a on, že máme asi spoločnú cestu. Kráčali sme spolu chodníkom k neďalekému parkovisku a on rozprával:

-Idem z roboty.

A ja, len tak aby reč nestála, sa neopatrne pýtam:

-A čo je to za robotu, keď treba robiť aj v nedeľu?

-Ja mám takú robotu, že robím poriadky. Teraz som bol robiť poriadok s jedným, čo okolo neho doteraz utierajú krv. Taká je to robota.

-Ale dnes je pekný deň, počasie ako stvorené na prechádzky v prírode.

Snažím sa zmeniť tému. Ale on má svoju niť.

-Vieš, ja som vlastne z Trnavy, sem som sa presťahoval kvôli Váhu. Tu je tak čistý vzduch, aj voda. Vieš, že tu nedávno chytili šťuku? A nepýtaj sa, komu túto robotu robím, lebo ti to nepoviem.

Naznačil som, že by ma také niečo ani nenapadlo, aj keď mi z toho bolo jasné, že to musí byť veľké zviera zo slovenského zverinca. Naše cesty sa našťastie začali rozchádzať, ja som bol na parkovisku a on mal namierené na neďaleké sídlisko.

Čakal som, že ešte padne niečo o mojom fotení, ale bol natoľko spokojný s výsledkom svojej dnešnej práce, že si to možno ani nevšimol. Rozlúčili sme sa, ja som rýchlo naštartoval - a zbohom Piešťany, zbohom môj filmový scenár.

Pýtate sa, kde sú fotky? Aááá. Nie sú a nebudú...