Písal sa školský rok 1960/1961. Na strojníckej priemyslovke bolo prestížnou záležitosťou absolvovať vodičský kurz skupiny "C", vtedy to bolo vodičské oprávnenie III. triedy a znamenalo oprávnenie na vedenie všetkých motorových vozidiel, s výnimkou prepravy viac ako 8 osôb a špeciálnych vozidiel záchrannej služby.
Celý kurz pozostával okrem teoretickej časti z dvanástich jázd. Všetky jazdy sme absolvovali na školskom nákladnom aute Praga RND , ktoré nemalo synchronizovanú prevodovku, preto sa radilo s "medziplynom". Dnešný vodiči už nemusia vedieť, čo to je.
Pri radení dolu bol postup: stlačiť spojku, zaradiť neutrál uvoľniť spojku pridať "medziplyn" stlačiť spojku a zaradiť nižší prevodový stupeň. Tak sa vlastne synchronizovali obrátky prevodovky s motorom. Chcelo to trochu citu, inak ozubené kolesá v prevodovke dali o sebe vedieť nepríjemným škripotom a inštruktor sa zlostil. Pri tom samozrejme bolo treba sledovať premávku na ceste...
V šesťdesiatom roku sa premávalo, podľa starej vyhlášky č. 141 (ak sa dobre pamätám), ktorá ešte poznala právo prednosti podľa veľkosti vozidla. Nákladiak mal prednosť pred osobným a tak. V kurze, do konca roku 1960, sme jazdili podľa starých pravidiel, ale od januára 1961 začala platiť nová vyhláška. Pri skúške sme museli ovládať nové pravidlá.
Po desiatich jazdách na nákladiaku nasledovala jedna (krátka) jazda na osobnom aute Škoda Tudor, s riadením na pravej strane... Šoféroval som úsek od Ivánky po Dimitrovku a dosť. Skúšobná jazda s policajným komisárom sa robila na Prage. Všetky jazdy na nákladnom aute sme absolvovali po Bratislave. Nebola vtedy taká premávka ako teraz, ale križovatky boli skoro navlas rovnaké. Len tých svetelných bolo pomenej.
Záverečnou jazdou bola jazda na motocykli. Absolvovali sme ju v Mlynskej doline. Nastúpil som na jednom konci, skončil na druhom a dosť. V teoretickej časti sme museli ovládať aj funkciu motora a dôležitých častí vozidla. Skúška dopadla dobre, nepamätám sa, že by niekto z triedy skúšku neurobil.
A ešte jeden zaujímavý "historický" údaj - za celý kurz sme zaplatili 330 Kčs. Pre porovnanie, bolo to o niečo menej ako mesačný poplatok za ubytovanie a stravu v internáte.
Dlho po autoškole som nejazdil, ak nepočítam krátke jazdy na Tatre 141 v teréne počas ZVS.. Až po ôsmych rokoch som sa dostal k vlastnému motocyklu. Bola to Jawa 250, "pérák" rok výroby 1948. Bol v dosť biednom stave, po dvadsiatich rokoch služby... Predchádzajúci majiteľ s ním jazdil často v teréne.
Na motocykli som absolvoval prvú jazdu cca 500 km. Trasu som si rozdelil na dve etapy, prvý deň 300 a druhý deň 200 km. K motocyklu som nemal žiadne náradie, iba sviečkový kľúč. Cesta z východu na západ prebehla vcelku bez problémov skoro až po Nitru. Tam som dostal prvý defekt, ktorý mi zalepili na najbližšom poľnohospodárskom družstve.
Keď som dostal ďalší defekt, musel som motocykel odstaviť 3 km pred cieľom, lebo doničená duša sa už nedala zalepiť. Na motocykli som najazdil cca 30 tis. km. Bol to celkom výkonný stroj, vyskúšal som ho na maximum 110 km/h. Bežne som jazdil medzi 80 a 90 km/hod. Po motocyklovej ére už bol prechod na auto vcelku jednoduchý.
