Nie je to však také jednoduché z hľadiska ľudského, lebo život je kontinuálny dej a nedá sa povedať, že od zajtra budú platnými členmi spoločnosti len tí, čo sa narodili v novej dobe a tí, čo nemajú nič spoločné s minulosťou.
Lebo s minulosťou nikto vzťahy nepreruší dobrovoľne, lebo v minulosti má svoje korene, svoju životnú kontinuitu. Tak nejako sa musíme každý za seba pozrieť na svoju vlastnú minulosť. Kto sme, odkiaľ kráčame a Quo vadis? Sú otázky, ktorým sa nedá vyhnúť. A ešte otázka hamletovská - byť, či nebyť?
K tomuto zamysleniu ma inšpiroval článok "Tak znova..." a ak mám posudzovať vinu iných, najprv sa zamýšľam nad vlastným svedomím, v tomto prípade nad vlastným životom. Patrím k tým, čo sa narodili, čo takmer celý svoj život prežili v režime, ktorý zákonodarcovia pred časom označili ako obdobie neslobody.
Mám sa cítiť vinný, že som sa narodil počas druhej svetovej vojny? Že náš dom bol dočasným príbytkom najprv nemeckých, potom ruských vojakov? Nie! Disident som nemohol byť, lebo som sa našťastie naučil rozprávať až po vojne.
Mám sa cítiť vinný za to, že moja rodina bola postihnutá (ako všetky) menovou reformou? Za to, že sme po nej opäť začali žiť a rodičia zarábať v potu tváre na živobytie? Nie!
Mám sa cítiť vinný, že ma na strednej škole automaticky zapísali do ČSM (Československý sväz mládeže), napriek tomu, že som nebol členom Pionierskej organizácie? Nie! Že som mal štúdium zadarmo, ale okrem toho skoro nič?
Keď som už bol sám za seba zodpovedný a na svoju prácu odkázaný, mám si dnes vyčítať, že vo voľnom čase som staval pre vlastné potešenie letecké modely vo Zväzarme (Zväz pre spoluprácu s armádou)? Že som neskôr viedol zadarmo fotografický krúžok na základnej škole, že som bol členom Hifiklubu, ktorý mi dával možnosť venovať sa intenzívnejšie modernej i klasickej hudbe? Že som sa takto okľukou dostal aj k tajomstvám elektroniky? Nie! Všetko to viedlo k môjmu dodatočnému vzdelávaniu, k získavaniu nových zručností... Že som pritom nezanedbával rodinu a deti, mám si to vyčítať?
Nie, nie a nie! Keby som si čokoľvek z toho vyčítal, musel by som sa znova narodiť, lebo tento úsek, skoro celý život by sa mi stratil a bol by som bez minulosti. Je to moja minulosť, tú si vážim a sám pre seba ju nevidím ako obdobie neslobody, aj keď niekedy bolo ťažko.
Pre to všetko nie sú mi sympatické snahy o vyhrabávanie starých a domnelých krívd, lebo žili sme tak ako nám to okolnosti a "spoločnosť" dovoľovali. Niekto aktívnejšie, niekto pasívne. A tí, ktorí sa v aktívnom veku preniesli cez hrubú čiaru roku 1990 museli nové spoločenské pravidlá akceptovať ako vždy predtým.
Viny spáchané proti zákonu, pravidlám spoločnosti by však mali byť postihované bez ohľadu na zmeny spoločenského poriadku. Toť doména práva.
Je otázne, či zverejnenie zápiskov ŠtB, po všetkých tých peripetiách s nimi je relevantné na verejné posudzovanie viny. Uznám, že to pre niekoho môže byť celkom zábavné, ale ináč - Ústav pamäti národa - je honosný názov, a vyvoláva logické asociácie, že ide o vedecký historický ústav (kto iný ako vedci by sa mali zaoberať históriou?).
Zvážte sami, či pamäťou národa nie je jeho história a história jeho dedičstvom - na rozdiel od politiky, ktorá je vždy súčasná a vidí (mala by vidieť) do budúcnosti (poučená minulosťou)...
