Mali by sme si uvedomiť, že naša 40 ročná "socialistická" minulosť (1948 - po 1988 pre zjednodušenie) nie je jednoliatym obdobím. V tomto čase prebehlo niekoľko našich vývojových fáz, ktoré sa od seba dosť odlišovali.
Po februári 1948 nastal čas komunistického preberania moci, tvrdého aj násilného zjednocovania pôdy do družstiev, existenčné likvidovanie drobných obchodníkov, malých podnikateľov a dokonca aj živnostníkov. To obdobie sa zvyčajne označuje ako päťdesiate roky, bol to skutočný teror strachu, proti ktorému je ťažké sa brániť. Formálne sa štátne zriadenie paradoxne nazývalo ľudovo demokratickou republikou.
Bola to zvláštna "demokracia tvrdej ruky". Hospodárstvo bolo centrálne riadené 5 ročnými plánmi, ktoré nebolo dovolené nesplniť. Preto dochádzalo aj k formálnemu vykazovaniu výsledkov, organizovali sa rôzne hnutia, ktoré mali zvýšiť upadajúcu pracovnú morálku bez dostatočnej hmotnej motivácie. Plány sa teda plnili, aj mierne prekračovali, lebo od nich záviseli prémie k platom. V štáte vládli funkcionári "z ľudu", ktorí urobili kariéru v KSČ a vládli často politicky, bez ohľadu na odbornosť.
V roku 1961 (súdruh) prezident Antonín Novotný vyhlásil, že sme vyriešili bytovú otázku a dobudovali sme socializmus. Pre zaujímavosť, zo štátnej podnikovej sféry (a iná ani neexistovala) sa v tom období odvádzalo 95% zo zisku do štátnej kasy. Tieto prostriedky sa potom rozdeľovali a prideľovali v rôznych komisiách aj na rozvoj a nové investície, podľa päťročných plánov.
Smerovanie rozvoja spoločnosti určovali zjazdy KSČ, číslované rímskymi číslicami, vláda bola vykonávateľom, vlastne to boli poprepájaní tí istí ľudia, ktorí figurovali v ÚV i v štátnych orgánoch. Preto si aj vždy hovorili, že rozhodla strana a vláda... Parlament bol iba formálnou čerešničkou na torte. V roku 1968 sa im podarilo zvrhnúť už opotrebovaného nepriateľa Slovenska, Antonína Novotného z najvyššej straníckej funkcie a nastala krátka éra Dubčekovskej idey socializmu s ľudskou tvárou...
Naša generácia i generácia našich otcov sa začala učiť slobodne dýchať, iba pohľad k východu, západu, k severu a k juhu nás občas napĺňal obavami. A stalo sa už 21. augusta 1968, náš veľký brat a bývalý osloboditeľ spolu s najlepšími socialistickými priateľmi nás vierolomne v noci, vojensky prepadli.
Odpor bol márny, ostalo iba pri pasívnej rezistencii národa. Zakrátko sa všetko začalo vracať do starých koľají, (súdruh) Husák zacítil svoju príležitosť, zo socializmu s ľudskou tvárou rýchlo vycúval a preorientoval sa opäť na vládu tvrdej ruky. Obsadil pozíciu miestodržiteľa pre veľkého brata...
Poučenie z krízového vývoja, tak sa volal nový program čistenia v ich vlastných radoch. Mnoho ľudí na to doplatilo, stratilo možnosť postupu, ich uplatnenie v spoločnosti bolo znemožnené. Toto obdobie v zásade trvalo až do tzv. perestrojky, ktorú po dohode s Amerikou vyhlásil Gorbačov. To bola prvá fáza návratu od socializmu k starému dobrému (?) kapitalizmu.
Náš vývoj s istým značným sklzom aj v období normalizácie a perestrojky napredoval podobne ako na západe. Horšie to vraj bolo u veľkého brata, ktorý vojensky vyvažoval bipolárny svet.. Fakt je, že tzv. reálny socializmus sa ukázal ako neschopný konkurencie s dravým kapitalizmom, ktorý sa na západe vyvíjal aj sociálne, smerom ku konzumnej spoločnosti. Tam dnes padáme aj my... :)
Na tom 40 ročnom období bola najhoršia dvojtvárnosť vo výchove a faloš v oficialitách, proste to klamstvo dennodenne sa valiace z novín, rozhlasu a z televízie (niečo vám to občas pripomína?). Kde boli vtedy hrdí novinári? Za hrdinstvo sa stále platilo diskvalifikáciou.
Vtedajší politici boli vo svojich prejavoch strnulí a skostnatení, akoby im celých 40 rokov písal prejavy stále ten istý autor. Prejavy boli popretkávané slovom socializmus, socialisticky a pod., až to bolo smiešne. Dubček bol po dlhých rokoch prvý komunistický politik, ktorý začal hovoriť ľudskou rečou. Dnes by ho asi oznámkovali ako populistu... Keď zvolili gen. Svobodu za prezidenta, skoro si na socializme jazyk polámal, lebo dovtedy žil v ústraní, mimo tejto šablóny.
Dnešné revolučné a porevolučné deti vidia to obdobie socializmu ako v hmlách, lebo priamych informácií majú žalostne málo a možno ich to ani príliš nezaujíma, chcú žiť teraz a tu a preto sa prikláňajú k väčšinovému názoru, k názoru počutému z médií o zaškatuľkovanej dobe. Je to pohodlné.
Chcel by som vedieť, kde sú historici, veď máme Historický ústav SAV. Máme ústav, ktorého poslanie mi nie je moc jasné, či sa má zaoberať históriou obdobia neslobody, alebo iba vykonávať testament zo zväzkov ŠTB? Prečítal som si základné dokumenty o tom ústave a je mi jasné, že ÚPN, vlastne vykonáva akýsi štátny dozor nad tým špecifickým obdobím. Pripadá mi to tak trochu ako dvojkoľajnosť vo vzťahu k histórii ako takej, skúmanie daného historického obdobia na aktuálnu politickú (spoločenskú) objednávku... Riziko je v tom, že aktuálna politika sa z času na čas mení.
Týmto záverečným vstupom som nechcel polemizovať o potrebe, alebo nepotrebe verejnoprávnej inštitúcie ÚPN, ktorá zhromažďuje a spracováva všetky druhyinformácií, vzťahujúcich sa na dobu neslobody v rokoch 1939 - 1989... Iba sa mi zdá ako pozorovateľovi, že v tom systéme niečo historicky škrípe a nechcel by som, aby sme stratili národnú pamäť, chcem aby sme sa dokázali aj v tejto dobe z histórie poučiť...
