Okolnosti (alebo osud?) ma v tom čase, keď sa schyľovalo ku "kubánskej raketovej kríze", zaviedli do našich hôr, kde vtedajšia moc chcela aj zo mňa urobiť poslušného vojaka. Neviem, či sa jej to podarilo, našťastie neskôr Nikita dostal rozum a my sme si mohli po niekoľkých dňoch spania v "kanadách" a s pripravenou "plnou poľnou" trochu vydýchnuť.
V čase pred krízou sme tak akurát skončili základný výcvik, ktorý sme absolvovali v najhorúcejšom auguste, na pláňach kasárenského areálu a začali sme sa vzdelávať... Mojich vtedajších 65 kg dostávalo riadne zabrať. Večer som si musel nohy vyťahovať do postele ako ťažké bremeno. Spal som na vrchnej posteli, tí dolu to mali o trochu ľahšie...
Kŕmili nás veľmi dobre... Často sme dostávali guláš a vtedy sa dalo postaviť do radu aj trikrát a toho chleba, čo sme pojedli... Tak sa po mesiaci dostavil prvý úspech mojej vojny, pribral som 5 kg čistej svaloviny a stal sa so mňa aký-taký chlap do uniformy z hrubej nepríjemnej látky, z akej sa šili uniformy, možno už za Márie-Terézie. Na leto sme našťastie "fasovali" letné, handrové, ale na vychádzky sa v nich nesmelo.
Takto sme vyzerali v zimnomoblečení...
Na vyhliadke nad Liptovským Hrádkom
Po kubánskejkríze sme si užili aj trochu lyžovania naneďalekých svahoch.
Stačilo vyjsť k Jamníku, alebo trochuodvážnejšie na chatu v Žiarskej doline,osláviť Vianoce 1962.
Bolo nás asi osem, presný počet si užnepamätám, vyrazili sme dosť neskoro, tak smena chatu prišli až za súmraku. To bolo zle, lebochata bola plne obsadená a nenašlo sa miesto naprespanie pre nás, ani v psej búde... Nedalo sa ničrobiť, vypili sme teplý čaj s rumom, pojedlivojenskú nádielku z KD-čiek a skočili sme dolyží na spiatočnú cestu.
Tá už bola trochu náročnejšia, zazníženej viditeľnosti platilo, že v prípadenúdze sa treba položiť vpravo, lebo vľavo bolahlboká dolina. Zanechali sme za sebou niekoľkopekných "lavórov", ale okolo polnoci sme bolidoma, vlastne v kasárňach, ktoré námpo túre tak trochu naše domovy pripomenuli, už sme si privykli...
Po krásnej liptovskej zime prišla ešte krajšia jar a v niektorej skúsenejšej hlave vznikol nápad využiť prostredie, do ktorého nás zavial osud aj k vlastnému prospechu a potešeniu. K realizácii nápadu nebolo ďaleko. Od veliteľstva sme dostali požehnanie navštíviť vrchol Rysov, veď tam kedysi vystúpil aj súdruh Lenin... A to sme vtedy ešte nevedeli, že od prvého výstupu Jakuba Horvaya v roku 1840 na Rysy vystúpila v roku 1899 aj Marie Curie-Sklodowska.
Bol máj a hore sa ešte belel sneh. Výstup bol naplánovaný na dva dni. V prvý deň sme sa vlakom presunuli z Liptovského Hrádku do Štrby, odtiaľ na Štrbské Pleso a na Popradské pleso, kde sme mali prespať, aby sme skoro ráno vyrazili na túru k oblakom. Opäť nás bolo osem mladých mužov plných síl a elánu zdolať svoj prvý tatranský končiar.
Dúfam, že touto spomienkou neprezrádzam žiadne údaje kedysi označované ako PTZD - prísne tajné, zvláštnej dôležitosti. Minister obrany SR zrušil v roku 2004 svojim rozkazom stupeň utajenia PTZD (a ďalšie utajovanie) pre údaje, ktoré vznikli pred rokom 1992....
Ako to dopadlo s našim výletom, to bude v pokračovaní...
