V minulosti, pred rokom 1989 jazdili na cestách zväčša Škodovky, Žigulíky, Trabanty ale aj nejaké západné vozy, obvykle s taxikárom, alebo iným ostrým jazdcom. Mám pocit, že na cestách sa dopravné predpisy vo všeobecnosti dodržiavali. Ak niekto porušil predpis, nesprávne, alebo riskantne predbiehal, protiidúci mu to zväčša osladili blikaním diaľkovými svetlami. Spomínam na časy, keď na cestách nebola stanovená maximálna rýchlosť predpisom, ale iba (relatívne malým) výkonom vozidiel.
V súčasnosti, mám možnosť pozorovať cvrkot na cestách vlastnými očami, denne cca 100 km, z toho asi polovicu na rýchlostnej ceste, zatiaľ bez nehody a dúfam, že to tak aj ostane.. Kto jazdí na našich cestách? Podnikatelia za obchodnými partnermi, manažéri pre svoje firmy so širokým záberom, referenti za vybavovaním, zamestnanci za prácou a všetci raz za čas na dovolenky, alebo cez víkend za oddychom.
Dnes už nie je zvykom, šoférovi, ktorý nedodržiava predpisy, alebo nesprávne a riskantne predbieha, blikať, to by sme sa nablikali... Každý sa radšej stiahne na krajnicu, alebo spomalí a dá tak frajerovi prednosť. Je to svojim spôsobom pozitívne, lebo je na cestách menej zbytočného stresu (ten tam je, ale zvyčajne z iných príčin), nakoniec, veď je v povinnostiach vodiča zabrániť kolízii za každých okolností, aj keď chybu urobí ten druhý...
Nevýhodou takéhoto ústretového postupu voči náhlivcom a frajerom je to, že títo začnú postupne považovať za svoje výsadné právo, správať sa len podľa vlastných potrieb a nálad, svoju domnelú výnimočnosť si zafixujú, čo vo všeobecnosti zvyšuje riziko a zaváňa anarchiou. K ich pocitu výnimočnosti prispieva aj fakt, že zväčša jazdia vo výnimočne silných autách, s výnimočne dobrými bezpečnostnými parametrami a v prípade kolízie sú chránení súpravou airbagov.
Nespomenul som tu zvláštnu skupinu vodičov, ktorí vozia našich zväčša vysokých politikov, alebo nebodaj vozidlá, ktoré si šoférujú politici sami, napríklad na diaľnici bežne aj rýchlosťou 200 km/h. Alebo keď letia do Barcelony lietadlom, nechajú si na dva dni došoférovať auto z Bratislavy, aby stíhali pochodiť čo najviac pamätihodností... Nad tým sa musí každému pozastaviť rozum, len výnimkám nie.
Aj tak si myslím, vychádzajúc z praxe, že väčšina vodičov (nie všetci) na našich cestách v súčasnosti sú normálni ľudia, ale niektorí z času na čas podľahnú náhleniu, sile motora, alebo jednoducho chvíľkovému závanu zlosti a stresu vybíjaného rýchlosťou a bezohľadnosťou. To nie je ospravedlnenie, len akýsi nadhľad na všetkých a seba nevynímam :), aj keď sa snažím...
Ak sa v kritickej situácii dostaví následné uvedomenie si a zapamätanie, ak zabliká tam hore červené svetielko, je to dobre. Ak nebliká, chyba je vo vašom prijímači... Horšie je, keď si to odnesú plechy a najhoršie je, keď už svetielko nemá kedy zablikať a úplný vrchol nešťastia je, keď sa s ním zvezú aj ďalší nevinní...
