Kultúrny človek sa za prácou aj za kultúrou vozí vo svojom aute. Naleje doňho benzín, naštartuje ho a vyrazí s ním do práce. Občas ho dá umyť. Do práce sa chodí jednotne, v takzvaných dopravných špičkách. To je čas určený na spoločenské stretnutia áut.
Autá sa v kolóne posúvajú pomaly, krok za krokom. Chvíľu postoja, vzájomne sa okukávajú, občas na seba zablikajú od vzrušenia a tie najviac nabudené energiou do seba aj ťuknú. Sú autá, ktoré chcú byť všade prvé, náhlia sa po rýchlostných cestách i diaľniciach bez ohľadu na prekážky. Vydávajú zo seba kinetickú energiu po milióny rokov nahromadenú v surovej nafte.
Niektoré autá sú na cestách každý deň, iné iba na veľké sviatky. Sviatočné autá jazdia opatrne, až provokatívne, čím zdržiavajú tie rýchle, každodenne „venčené“. Pri „venčení“ autá vydávajú rôzne zvuky. Z výfuku im vystupujú splodiny horenia a občas kvapká aj akási tekutina. V kolóne a v zápche sa navzájom otravujú výfukovými plynmi. Kyslíka je však zatiaľ dosť.
Šoféri po sebe pokukujú, sledujú svojich predjazdcov, radia, zrýchľujú a brzdia. Počúvajú pri tom hudbu z jemných melódií prekladanú správami o dopravnej situácii, o haváriách na cestách, o mŕtvych ľuďoch aj o mŕtvych autách. Slová z rádia sa jemne obtierajú o uši:
"Na križovatke sa zrazili tri autá, dvaja ľudia zomreli na mieste nehody a dvoch odviezli do nemocnice s ťažkými zraneniami... Jeden pruh je neprejazdný, dopravu riadia policajti... Zdržíte sa minimálne..."
Zdržíme sa minimálne, tak len rýchlo vpred, k nášmu konečnému cieľu, veď ešte hádam nie sme na rade.
