Keď mi naposledy ukazovala tú fotografiu, opäť som ju fotil v tej istej pozícii za jednoduchým stolom, na ktorom aj obyčajná slanina chutila lepšie ako hocikde inde. Zrejme ju tešila tá trocha slávy, ktorú som jej sprostredkoval jednoduchou fotografiou.
Zádušná omša nebola príliš dlhá. Farár kázal o smrti, o méte, ku ktorej nakoniec všetci smerujeme. O druhom svete, ktorý čaká na spravodlivých. On povedal, že druhý svet čaká na veriacich. Ja som v duchu oponoval, ak je jeden cieľ, jedna brána, ktorou musíme všetci prejsť, musí byť k nej toľko ciest, koľko je nás na svete a v čase vekov.
Tieto verše dodatočne venujem Rozálii, ktorá už spí svoj sen.
Rána sú hmlisté a nič nie je isté,
keď sneh dávno pochoval
dozreté lístie.
Do teplých krajín za jednotkou husí
dnes odletí všetko,
čo tam ísť musí.
Zmráka sa, večer sa istí
všetko je skončené,
aj spadnuté listy.
Po nebi mesiac i hviezdy letia,
na nádej, na život
sú na svete miesta.
