Mám rád takéto krčmy, kde vám načapujú pivo na jedenkrát, ak o to požiadate. A nielen to. Ak trafíte na správnu krčmárku, načapuje vám aj perfektné "rezané", také ako by fázu svetla a fázu tmy delilo neviditeľné dno.
V tejto krčme, hneď po vstupe do dverí mám prehľad o celej ponuke podniku. Na hornej polici, ale na dosah ruky je tvrdý sortiment, pod ním sú likéry a všelijaké tie lepidlá na jazyk. Keď to vidím, hneď mi svitne, na čo mám dnes chuť.
Priestor pred výčapným pultom je malý a ulička medzi stolmi úzka a krátka. Všetko je na dohľad i na dosah. Doslova jedným pozdravom obsiahnete všetkých štamgastov, celú krčmu. Samozrejme, krčmárku zdravím osobitne.
Nie je to ako v tých nóbl podnikoch, kde najprv ani neviete, kde je pult a čo je horšie, neviete rýchlo zistiť, kde je to... no, sociálne zariadenie s nápisom WC páni. Takže tu síce toalety nie sú viditeľné od dverí, ale to je nakoniec aj výhoda, lebo v takejto malej krčme sa v okolí toho zariadenia nešíri len príjemná lesná aróma, ale aj čosi iné, preto WC na dvore, ale slušné, je dobrým kompromisom.
V našej krčme vás osloví pani krčmárka, zaželá príjemný deň, popýta sa, čo nové doma a stretnete tu aj veľa starých známych, aj známych na jedno posedenie, ktorých získate za pivo, alebo poldeci. Páči sa mi, že je tu ticho, zákazníci sú zväčša zadumaní a nehrá tu žiadna hudba, presne ako v tej stupavskej krčme, čo je až nadmieru smutná a nikdy tam nehrala hudba.
Rozhovory pri stoloch sa vedú v rámci pravidiel slušnosti tak, aby u susedného stola nebolo možné počuť, o čom sa hovorí. Tu človek nemá nutkanie naťahovať uši, aby sa dozvedel, čo si ľudia myslia o politike.
Nevadí, že vo vzduchu sa vznáša zvláštny pivný opar, ktorý ladí s prostredím. Na jednom mieste tu dostanete všetko, od piva a kofoly, cez tvrdé pitie až po slané tyčinky, čokoládu a keksíky pre deti. V rohu na vešiaku visia čerstvé noviny. Niekedy, keď máte šťastie, urobia vám aj pražené madle. Je to výborná pochúťka k pivu, keď sedíte s partiou v "separé" miestnosti za výčapom.
Včera som hneď za dverami pri hracích automatoch (aj tie sa tam zmestili) zbadal nemú tvár. Smutné oči sledovali chvíľu moje nohy a chvíľu sa ma snažili zhypnotizovať a na čosi nahovoriť. Nemé tváre mi zväčša nič nehovoria, zvlášť vtedy keď sú učesané a ulízané ako na celoštátnu výstavu. Táto však rozprávala svoj smutný príbeh. Príbeh o pánovi, ktorý z neznámych dôvodov zabudol na svojho verného priateľa.
Dnes ho už mám doma, tá smutná tvár žiari spokojnosťou a najradšej sa vyvaľuje na pohovke vedľa môjho počítača. Údery prstov na klávesnici ho nevyrušujú. Vždy, keď sa načiahnem za myšou, však spozornie a zdvihne hlavu. Je to môj nový tichý spoločník a tvári sa veľmi múdro. Menoval som ho preto mojim systémovým administrátorom.
