Možno ani sám o tom nevie, ako je jeho štýl rozprávania podobný viacerým článkom na blog.sme.sk. Alebo možno naopak, my si neuvedomujeme, ako často sa svojimi písačkami (v lepšom prípade) podobáme na jeho rozprávanie o zážitkoch a príhodách z celého sveta, ale aj všetkom a o ničom.
Keďže "Jozefovské" meniny sú takým veľkým sviatkom, na obed sme mali vyprážané bravčové rezne, k tomu zemiakovo-cibuľový šalát. Výborné jedlo, aj keď niektorí, veci znalí blogéri by povedali, že veľmi nezdravé. Atmosféru slávnostného obeda dokresľoval zvuk na pozadí – pražiace sa ďalšie rezne.
Tento zvuk pozadia, spolu so zvukom popredia Borisa Filana by bol normálnou kulisou, ktorú si obvykle ani neuvedomujem. Teraz som však ten zvuk pozadia začal po chvíli vnímať ako nepríjemnosť, lebo rozprávanie o slávnej futbalovej jedenástke ma zaujalo a musel som napínať uši, aby som mu rozumel.
Týmto sa nesťažujem na výslovnosť Borisa Filana, ale uvedomujem si, aké nezdravé je vyprážané mäso kvôli tým zvukom vychádzajúcim z prepaľovaného oleja na panvici. Nemám to nadanie ani rozprávačskú zručnosť ako Boris Filan, preto o tejto maličkosti nenapíšem fejtón, ani desaťminútové rozprávanie pre rozhlas. Stačí mi takáto kratučká úvahu pri príležitosti aj mojich menín.
A ešte jedna spomienka na Borisa Filana, malá hádanka – stretli sme sa na jednej amatérskej súťaži, nepoviem presný rok, ani o akú súťaž išlo, potom by to bolo ľahké, bol predsedom poroty a jednu z hlavných cien udelil aj mne. Bola to pekná krištáľová súprava šiestich pohárov. Vydržala dodnes, až na jeden, ale ten padol za vlasť pri umývaní. Takže dnes opäť pripíjam na zdravie z krištáľu...
Keby náhodou Boris zablúdil na tento blog, iste by si spomenul, v ktorom roku to bolo a v ktorom meste. Ja by som ho zároveň vyhlásil za víťaza tejto maličkej historickej ankety. A ešte malá pomôcka – v kultúrnej vložke vtedy vystupovali začínajúci umelci Katka Karovičová a Peter Topoľský.
