S Milanom Minárikom, kolegom z práce sme boli dvaja prví letecký modelári v Medzilaborciach. Začali sme stavať modely poháňané gumovým zväzkom. Vtedy to bola preferovaná kategória, ale zohnať vhodný materiál na stavbu bol veľký problém. Môj prvý "gumák", to bolo vlastne iba technické cvičenie stavby modelov z nevhodného materiálu. Model príliš ďaleko nedoletel, lebo bol ťažký.
Rýchlo sme prešli na vetrone, s ktorými sa nám lietalo najlepšie, ani stavba nebola až tak náročná. Postavili sme aj pár modelov na motorový pohon a vyskúšali sme miniatúrne raketoplány na motorček S1.
Zaujímavou kapitolou boli modely pre letecký súboj "combat" a dopracovali sme sa až k modelom rádiom riadeným. Môj model pre súboj drží pionier z krúžku celkom vpravo. Záber je z leteckého dňa , kde súťažili aj mladí modelári.
Môj najúspešnejší model bol rádiom riadený vetroň s pomocným motorom, ktorý slávil úspech aj pri lietaní na celoslovenskom stretnutí modelárov v Nitre Janíkovciach v roku 1967. Signály rádií vtedy ešte neboli kódované, preto mohol vždy lietať iba jeden model aby sa navzájom nerušili. Ten môj lietal s tým najprimitívnejším jednopovelovým rádiom Gama. Lietalo sa podľa pravidla - kto bol pripravený na štart prvý, ten letel. Bol som celý deň vo vzduchu a darili sa mi aj premety...
Na obrázku je spomínaný vetroň - tak ako sa zachoval do súčasnosti (postavený v roku 1967). Chýba stredový pylón s pomocným motorom obsahu 1 ccm a samozrejme rádio a baterky.
Vráťme sa však do Medzilaboriec. Raz sme robili propagačnú akciu - leteckú šou počas prestávky futbalového zápasu na miestnom ihrisku. Mali sme dva upútané modely, ja som mal typ "samokrídlo" určené práve na kategóriu "combat", kolega mal upútanú maketu Spitfire z arzenálu RAF.
Napätie dosiahlo vrcholu tesne pred skončením polčasu. Rozhodol som sa vyskúšať motor, či naskočí. Ten sa rozbehol na prvé brnknutie, tak som ho chcel ubrzdiť dlaňou priloženou na plocho k vrtuli. Prsty však trochu poklesli a ostrá plastiková vrtuľa mi rozrezala brušká štyroch prstov. Jazvy bez chirurgického ošetrenia mi ostali dodnes ako pamiatka.
Krv sa začala valiť, ale ako sa už vtedy hovorilo "Show must go on" prsty som previazal vreckovkou a išlo sa na vec. Ja som pri štarte držal oba ovládače a kolega štartoval (nemali sme ani tretieho pomocníka). Po druhom štarte pribehol, prevzal svoj ovládač a začal sa súboj... Cieľom súboja bolo vrtuľou odstrihnúť asi dvojmetrovú pásku zo súperovho lietadla priviazanú na chvoste.
Trvalo to cca 5 minút a bolo to dosť náročné na postreh a presné riadenie. Lietadlá boli zavesené na ovládacom kríži na dvoch tenkých lankách, ktorými sa ovládalo výškové kormidlo. Let bol dosť rýchly a bolo treba uplatniť aj akrobatické prvky, aby ste sa dostali za chvost súperovho modelu. Ja som mal výhodu, lebo môj športový špeciál bol rýchlejší ako maketa Spitfiru. Nebolo však dôležité zvíťaziť, ale pobaviť divákov a spropagovať letecké modelárstvo.
Z éry leteckého modelárstva (v byte s tým bol problém kvôli jemnému prachu z brúsenia balzy) mi ostali pre spomienku dve torzá z modelov a niekoľko ročníkov časopisu Letecký modelár. Spolu s rastom detí sa rozvíjala éra fotografovania, neskôr som sa dostal medzi "Hifistov" k elektronike a k práci so zvukom.
V práci vo svojej profesii som nerobil veľké zmeny, vydržal som u jedného zamestnávateľa, ale život som si spestroval rozličnými záľubami. Všade som spoznával inak zanietených ľudí, dnes môžem povedať, že to stálo za to.
