Je to neuveriteľné, že tak rýchlo ubehlo 30 rokov od akože "sametovej revolúcie". November 1989 bol pre moju generáciu niečim novým, aspoň tak sme si to všetci mysleli. Keď sme vtedy stáli na námestí proti komunistickému režimu, my mladí sme si predstavovali, že minimálne za tri dni bude zo Slovenska Amerika a staršia generácia si zase myslela, že ich životy sa zmenia k lepšiemu.
Prvých 5 rokov po páde socializmu sme sa ale zo sna prebudili. Ja som veľmi rýchlo pochopil, že Amerika sa tu konať nebude a staršia generácia pochopila o čom je tá vysnívaná demokracia, keď sa ocitla na úradoch práce... Bojovali sme akože proti násiliu. Verejnosť proti násiliu (VPN) sa zmenila na HZDS a násilie dostalo tú pravú podobu. Mafiánske popravy, výpalníctvo, zneužívanie politickej moci pre svoj vlastný prospech a do 10 rokov vybrakované a rozkradnuté fabriky, bol len začiatok toho, čo dnes prežívame každý deň.
V 1989 sme bojovali za pravdu. Postupom času sa však ukázalo, že pravda je relatívna vec, a že za pravdu ste dostali po papuli za socializmu, a dnes za tú pravdu dostávate po papuli znova. Bojovali sme za slobodu. No dnes sú slobodní len tí, čo majú prachy a vy čo nemáte prachy, nemáte ani slobodu. Síce slobodne si môžeme napísať čo chceme, či už na facebook, či už reagovať na nejaký článok, ale je to nám to prd platné. Môžeme aj cestovať po svete... ak máš prachy, ak nie sedíš doma. Zrazu zistíte, že keď nemáš peniaze, nemôžeš byť tak slobodný, ako napríklad nejaký podvodník, mafián, či zbohatlík.
Máme plné obchody. Ale keď nemáš prachy, môžeš akurát tak pozerať čo by si si kúpil kebyže tie peniaze máš a si rád, že si dokážeš kúpiť aspoň párky a napríklad cestoviny, ktoré vieš urobiť na tisíc spôsobov, aby si prežil celý mesiac. Hovorili sme a bojovali za demokraciu, aby sme mohli slobodne ovplyvňovať politiku. No dnes mám pocit a vlastne to ani nie je pocit, ale smutná realita, že politiku nielenže nevieme ovplyvniť pre náš prospech, my sme sa stali rukojemníci politiky, ktorá si s nami robí čo chce. Politici nás poznajú len pre voľbami a potom sme len čísla vo verejných mienkach, s ktorých si málokto robí ťažkú hlavu.
Slobodu a demokraciu sme si v našich pohľadoch a výrokoch, pokrivili a to až do takej miery, že sa tu akceptuje prebúdzajúci sa fašizmus, morálny úpadok a násilie. Po 30 rokoch sme na križovatke našich dejín a je na nás všetkých akým smerom sa Slovensko, spoločnosť ale aj my ako jednotlivci vydáme. No myslím si, že revolúcia stále tu je, už to nie je o socializme, ale je to o nás, či sme schopní akceptovať slobodu jednotlivca, či sme schopní prijať pravdu takú aká je, a či sme schopní ovplyvniť politiku v prospech nás všetkých.
My všetci by sme si mali uvedomiť, že demokracia a sloboda nie je o akceptovaní násilia, extrémizmu či morálneho úpadku, ale že demokracia a sloboda, po ktorej tak všetci voláme je o dodržiavaní zákonov a morálnych hodnôt človeka ako takého. Sloboda nie je o beztrestnosti, svojvoľného správania sa a konania, pretože zatiaľ ako sa zdá v takejto demokracii a slobode žijeme.
