Nikdy, ani v najhorších snoch som si nemyslel, že klbko osudu Rómov sa postupným odvíjaním zamotalo do spleti sebadeštrukčného konania a myslenia nás Rómov. V celej Európe klbko osudu vytvorilo spleť pavúčich sietí, v ktorých už nenachádzame vzduch na dýchanie a tak sa postupne zabíjame, a ani o tom nevieme...
Myslel som si, že naše tance, spev a prirodzená krása našich detí je vstupenkou pre lepšie časy, po ktorých tak voláme. Mýlil som sa. Spev, tance a vôbec naša kultúra je príliš málo na to, aby sa nám začalo blýskať na lepšie časy... Pokiaľ my sami nedokážeme jasne pomenovať naše problémy, stratíme sa v pazúroch veľkých krvilačných pavúkov, ktorí za nás rozprávajú. O nás bez nás. A nemyslím tým nerómov, ale Rómov, ktorí svojou prácou prispeli akurát tak k lepšiemu samopostaveniu v našej spoločnosti....
Toľko krát som sa stratil v slovách ľudí, vyslovené falošnými ústami morálneho úpadku a vôni peňazí, za ktoré by predali aj svoje matky, či otcov. Mám sám o sebe pochybnosť, či som vôbec chcel niekdy pochopiť slová plné medu a cukru s nitkami plnými jedu, či nie som od samého počiatku rebel, rebel svojho vlastného myslenia a konania...
Ak chceme ísť vyššie, ak chceme raz nájsť naše klbko osudu a odvíjať ho správnym smerom musíme v sebe nájsť dostatok sily, aby sme našli v sebe myšlienky, ktoré dokážu slovami vyrieknutými z našich úst zastaviť krvilačné pavúky, ktoré sa živia našou krvou a osudu prepadliska, ktoré svojimi slinami splietli do siete pavučín na celom svete...
V deň, kedy som vytušil budúcnosť nášho osudu, ktorá sa pred nami rozprestrela s možnosťou oslavovať v našej spoločnosti fašizmus, v ten deň som sa obrátil na svoju vlasť, aby nám umožnila vybudovať v sebe obranný mechanizmus bez rozdielu rasy, či vierovyznania postaviť sa proti zlu. Naďalej si myslím, že moc rozdeľovať ľudí podľa sociálneho statusu, rasy, farby pokožky nemôže náležať ani jednému z nás. Dva protichodné zákony sa stretávajú vo svete od nepamäti ľudstva. Prvým je dobro a druhým je zlo. Neviem prečo, ale ľudia prirodzene podliehajú zlu, v ktorom potom hľadajú dobro. Na jednej strane je to zákon krvi a smrti, ktorý stále vynachádza nové spôsoby ničenia nás ľudí medzi sebou a núti ľudí, aby boli každú chvíľu pripravení odísť na bojisko. Na druhej strane je to zákon mieru, práce - blaha, ktorý nemyslí na nič iné ako by zbavil ľudstvo bolesti, morov plných vojen, chorôb, hladu a nenávisti. No tomuto zákonu stále málo ľudí odovzdalo svoju silu. Ktorý zákon zvíťazí to nateraz nikto z nás nevie. Ale čo viem je, že my všetci, ktorí sme nepodľahli zlu, zapredania sa, by sme mali urobiť všetko aby zvíťazil život, život náš, aj ostatných a aby svetlo života zatienilo zlo, ktoré sa prebúdza v nás všetkých. Myšlienka, že človek prispel ku sláve k svoje vlasti a ľudí v nej žijúcich by nás mala hnať dopredu. Pretože ak dovolíme zlu sa usadiť v našej spoločnosti, človek sa stáva jeho väzňom a ani o tom nevie...
Jozef Kmeťo
