Niečo sa vo mne zmenilo a niečo nie, niečo sa vo mne zastavilo a aj keby som sa chcel pohnúť, som skrz na skrz zviazaný pravidlami tejto krajiny. Mám sa hrať na niečo iné? Som Róm, mám tmavé oči a nimi vidím svet aký ho nevidia iní, mám tmavé oči plné snov, túžob, ale aj očakávaní. Niečo sa vo mne zmenilo, no keď sa ma opýtate čo, nebudem Vám vedieť odpovedať. Je príliš neskoro sa hádať, je príliš neskoro sa v spánku vrátiť do detských liet, kedy som si myslel, že svetu moje tmavé oči vadiť nebudú. Teraz by som mal napísať, je čas sa vrátiť k svojím inštinktom, svojmu presvedčeniu a skočiť, no ja už nemám kam skočiť. Bieda, hlad a moja doráňaná duša mi nedá v noci spať a tak často za jasnej noci pozerám na biely mesiac, ktorý sa plaví nocou. Chcel by som byť jednou z jeho hviezd a na tmavú zem svietiť svojím svetlom, svetlom, ktorým by som všetkým deťom na celom svete do ich tmavých očí sen pod ich viečka vložil.
Je čas, aby som skúsil vzdorovať tomuto svetu, ktorému vadia tmavé oči, je čas prestať skrývať môj email, v ktorom je znak, že som rómsky bloger, keď posielam svoju žiadosť do zamestnania. Myslím, že sa budem snažiť žiť ako žijem, iný už nebudem a moje tmavé oči aj tak raz stratia svetlo tohto sveta a tam kam sa uberáme všetci je už jedno kto má aké oči...
Tancujem týmto svetom už 43 rokov, tak ma pobozkaj na rozlúčku, daj mi aspoň raz pocítiť ty svet márny, že sem patrím. Verím, že raz nastane čas, kedy svet nebude pozerať kto má aké oči, ale kto aký je človek, no obávam sa, že to už moje tmavé oči budú dávno snívať iný sen. Sen, v ktorom pred Bohom predstupujem a pýtam sa ho otázky, na ktoré som nedostal odpovede, keď som chodil po tomto svete.
Pýtate sa ma, čo už zmenili tvoje články, zmenili, aby tento svet prijal tmavé oči, aby sme sa nebáli ísť k lekárovi, do školy, či na pohovor do zamestnania? Neviem Vám odpovedať, pravdepodobne nezmenili nič, no aj tak si myslím, že ešte horšie je byť ticho a svoje tmavé oči skrývať pod slnečnými okuliarmi, tým svoje tmavé oči nezmeníte, stále Vám ostanú... Moja budúcnosť je nejasná, neviem ešte kam ma moja cesta zavedie a čo na tej ceste svojimi tmavými očami uvidím. Doteraz čo som videl, bolo to ako zlý sen. Videl som Rómov, ktorých pokožka bola čierna ako zem, po ktorej chodia, svoje oči lámali vo svetle slnka a vsugerovali si, že sú viac než iný Róm, dokonca do svojho srdca prijali myšlienku, že nie sú Rómovia, že ich tmavé oči sú vlastne modré... aká to pochabosť ľudského srdca. Videl som aj morálku, morálku skrytú skrz na skrz vo falošnom obale, no keď som ten obal odbalil, ostal mi v rukách len prach, ktorý mi z mojich dlaní padal na zem.
Na svojej ceste som však stretol okrem tmavých očí aj modré, zelené, šedomodré a všetky tie očká svietili vo tme ako vzácne drahokamy, no bolo ich tak málo, že ich mám ukryté v mojom srdci. Ľudské srdce skrýva strašne veľa tajomstiev, ale aj túžob. Skrýva bázeň, zlobu, nenávisť, aj sny. Kto z nás vie pochopiť svoje srdce, veď vo svojom srdci tisíc krát zhrešíme, dokonca aj zabijeme. Dokážeme byť plný lásky, ale aj tyranmi, tak kto si trúfne mi povedať čo nosím v srdci, snáď iba ten čo sám nevidí do svojho srdca.
Mám tmavé oči, keď som sa narodil a začal vnímať svet, nevidel som ho tmavý, ale plný strhujúcich farieb a stále ho tak vidím, pretože nezáleží na tom aké máte oči, postavenie v tejto spoločnosti, ale aký ste človek... Tak ak Vám zaleží ma nájsť, uvidieť ma, nájdete ma tam kde hviezdy nikdy nespia a kde mesiac svojím svetlom pokoj tejto zemi dáva, nájdete ma v krajine mojich snov, kde ľudia sú ľuďmi, pretože to tak má byť, pretože je to ľudské...
Jozef Kmeťo
