Sú momenty, ktoré mi pripomenú moje dobrodružstvo z Rakúska. Teraz to bola táto peňaženka. Ona sa totiž opotrebovala, respektíve zničila v tom Rakúsku. Už dlhšie som chcel o tejto skúsenosti napísať, ale stále som to len odkladal. Takže stalo sa to takto.
Dva roky dozadu sme si ako letnú dovolenkovú destináciu vybrali obec Hinterstoder v Hornom Rakúsku. Bolo to obdobie, kedy sme hory uprednostňovali pred morom. A keďže na Slovensku sme toho už dosť prešli a svokrovci nás navnadili na Alpy, vybrali sme sa vo štvorici práve tam. Svokrovci tam už boli predtým. Takto sme si aspoň zabezpečili, aby na drahšom výlete neboli žiadne negatívne prekvapenia.
Ak nerátam Viedeň a Bratislave blízke obce, z Rakúska som poznal iba Salzbursko. Mal som to šťastie pobudnúť v Salzburgu 5 týždňov. Ako v rozprávke. Vtedy šlo hlavne o spoznanie kultúry (mesto žije z pochopiteľných dôvodov Mozartom), tentoraz ale išlo o prírodu. O veľkolepé Alpy. Cesta do Hinterstodera nebola ničím zvláštna, diaľnica ako diaľnica. Ale ako sme prichádzali k nášmu cieľu, opäť som sa cítil ako v rozprávke. Tatry sú Tatry, ale Alpy. Obrovské, všetko objímajúce Alpy.
Ubytovanie bolo veľmi príjemné. Domácim bol istý starší český pán, ktorý sa cítil už trochu aj ako Rakúšan. Oblasť žije hlavne v zimnej sezóne, ale aj v lete je tam rušno. Mal som pocit, že Rakúšania lanovky budujú všade. A naša štvorica neprofesionálnych turistov ich aj využila. Napríklad aj cestou na legendárny Schröcken. Vyviezli sme sa všetci lanovkou pokiaľ to šlo. Poobzerali sme sa naokolo, vydali sa na prechádzku v nádhernej prírode.
Pravdupovediac sme o hore Schröcken, ktorá sa dvíhala pred nami, veľa nevedeli. Možno iba to, že je vysoká viac ako 2000 metrov nad morom. Svokrovci si chceli oddýchnuť, ale manželku som prehovoril na túru. A tak sme sa vydali na Schröcken. Zvolili sme pomalšie tempo, aby sme si to užili. Predbiehali nás aj seniori aj deti.
Začiatok bol príjemný, no rýchlo sa to zmenilo. Uvedomili sme si dve veci. Po prvé, na Slovensku a v Čechách je turistické značenie výborné (jedno z prospešných vecí zo socializmu), v Rakúsku je zas mizerné. Po druhé, Schröcken sme podcenili, respektíve my sme sa precenili. Teda hlavne ja. Dal som si cieľ, že tam vylezieme, tak som manželku ťahal hore napriek tomu, že sa začala báť. Úzka nevyznačená cesta plná malých šmykľavých kamienkov. Strmý zráz z jednej aj druhej strany, popritom žiadne reťaze. Nuž, neboli sme na to zvyknutí. Ja som túto skutočnosť ignoroval, no manželka sa v istom momente zastavila a povedala, že ďalej nepôjde.
Ja hlupák som si robil srandu, že aj malé dievčatko pred nami sa tam vyšplhá. A my nie? Viete, chlapská pýcha. No poslúchol som, nechcel som predsa pokaziť mojej manželke výlet. Týmto sa dostávam k pointe. V mojom vaku sme mali väčšinu vecí. Snáď všetko až na jej osobné veci a fotoaparát. Chcela sa napiť, tak som jej chcel vybrať vodu z vaku. Ale tak nešikovne som položil vak na ten úzky chodník, že sa plný a ťažký prekoprcol. Následne som videl iba to, ako sa náramnou rýchlosťou rúti do doliny. Veľmi zvláštny pocit, moment, situácia. Manželka ešte vystrašenejšia než predtým.
Pokračovanie v ďalšom blogu.
