Moja žena je sestričkou na lôžkovom oddelení. Je tam staničnou. To znamená, že na danom oddelení šéfuje. No a stalo sa, že sa na oddelenie dostal olašský Róm (to je ten horší, ten lepší sa volá ráczky). To je pekné, že za chorým chodil pravidelne aj vajda, aj celá rodina. Koniec koncov, sú známi svojou súdržnosťou. Pekné nebolo to, ako strpčovali život mojej žene. Nehľadiac na pravidlá nemocnice (moja žena im ich samozrejme vysvetlila), požadovali ďalšie lôžko pre rodinu, aby tam s chorým niekto prespával. Či sa rodina bála, aby chorému niečo tí bieli lekári, sanitári a biele sestričky náhodou neurobili, neviem. Viem ale to, že človek sa ich zľakne. Zľakli sa ich zrejme sestričky, ktoré to lôžko navyše zabezpečili. Moja žena bola pevnejšia, nepodľahla ich agresii. Po dohovore s lekárom ich uzemnila. Samozrejme potom na ňu ukazovali prstom a kydali na ňu. Hnevám sa. Hnevám sa na nich. Hnevám sa aj na tých, ktorí s tým nič nerobia. Nie je príjemné sa pozerať na to, ako sa moja žena trápi.
Nie je to správne. Nie je správne ani to, že na nemenovanom úseku sa musela znížiť maximálna povolená rýchlosť na sedemdesiatku kvôli blízkej osade, kde Rómovia robia problémy motoristom. Problémov s nimi máme veľa, ale bolo by dobré nestať sa rasistami. Nepoznám vnútro nášho premiéra, ale navonok pôsobí ako politik, ktorý si svoju kariéru buduje aj na pozadí rasovej a etnickej nenávisti. Pamätáte si jeho vetu: "Nezamestnanosť, tá je u nás sfarbená veľkým počtom rómskych spoluobčanov." Iste jednou z rómskych čŕt je nezamestnanosť. Ale vyhovoriť sa na toto? Miesto riešenia podnikateľského prostredia? Smiešne.
Hoci Victor Hugo ponúkol v 19. storočí pozitívnejšiu a romantickejšiu predstavu Rómov, 600 ročná história je nekompromisná. Európski kronikári o nich čo to popísali: rómski kočovníci boli dobre organizovaní a viedli ich ľudia, ktorých opísali ako „vojvodcov" a „grófov." Nemecký kronikár z počiatku 15. storočia trval na tom, že na Rómoch je niečo nové a doteraz nepoznané: „niečo také cudzie som nikdy predtým nevidel." Podľa dobových údajov nocovali za hradbami miest, čo im malo vyhovovať, pretože boli zlodejmi a báli sa zatknutia, keby zotrvávali vnútri hradieb. Dnes osady tiež nie sú súčasťou miest. Ich kočovanie a neustále putovanie sa vysvetľovalo opustením kresťanstva. Vymysleli si rozprávku, aby ich pohostili. Počas stoviek rokov sa táto rozprávka opakovala, doplňovala. Kronikár Albert Krantz z Hamburgu, ktorý zomrel v roku 1517, tvrdil, že cestovali po svete, ale viedli len lenivý život a žiadnu krajinu nepovažovali za svoju. Nemali žiadne náboženstvo a žili „zo dňa na deň". Napísal, že takto žijú skôr psi, a nie ľudia. Na ich príbehy o kajúcnych pútnikoch sa pozeral so skepsou a považoval ich za vymyslené bájky.
Naozaj je možné takto žiť celých ten čas? Bez domova? Zrejme áno. Keď už sme pri domove Rómov. Internátne školy by boli riešením našej súčasnej rómskej otázky? Náš premiér v minulosti plánoval zobrať rómske deti od ich rodičov. Aspoň o tom hovoril. Zatiaľ ale nemal dosť guráže niečo podniknúť v tomto smere. Mnohí sú aj radi. Tí tvrdia, že rómski žiaci sa musia vzdelať v mieste bydliska od materskej školy, cez základnú školu až po výučný list. Dlho som si myslel, že internátne školy sú riešením. A stále si myslím. Pán premiér, ale pre istotu sa spýtajte starostov a riaditeľov škôl ako vzdelávať rómskych žiakov. Oni to vedia asi najlepšie.
