Ak súhlasíte, rád by som urobil sprievodcu na ceste do dvojčlenného finále kandidátov v nadchádzajúcich prezidentských voľbách. Chce to nejaké kritériá. Podotýkam, že výber najvhodnejšieho kandidáta som rozdelil na dve etapy, pričom z pochopiteľných dôvodov v prvej etape budem mať nejaké kritériá a v druhej prísnejšie. Vyradenie trinástich kandidátov má tieto (1. etapa):
1. Profesionalita
2. Slušnosť
3. Aktivita
4. Neprelietavosť (zásadovosť)
5. Štátnik
6. Sympatie
Prvé kritérium žiada profesionalitu. Po slovensky povedané je to povahová črta takého človeka, ktorý je dobrý v tom čo robí. V tomto bode by som vyradil jedinú kandidátku, pani Helenu Mezenskú. A to konkrétne kvôli jej kampani. Dojem z jej kampane je amatérsky a vo mne vzbudzuje dojem, ako keby ani nebrala túto kandidatúru vážne.
Slušnosť chýba trom adeptom, nášmu pánovi premiérovi kvôli mnohým veciam (to by chcelo osobitný článok ako aj bude napísaný) a vyraďujem aj pána Jána Jurištu, ktorý je sympatizantom KSS a je dlhodobo poradcom predsedu KSS. Kedysi bol členom Strany demokratickej ľavice, ktorá sa zlúčila so Smerom. Mne tieto skutočnosti stačia na vyradenie. A ako tretí sa vyraďuje pán Jozef Šimko. On totiž pred desiatimi rokmi pracoval v prezidentských voľbách v tíme Ivana Gašparoviča. Mne to stačí.
Aktivita je veľmi dôležitá črta prezidenta. Tu by som vyradil pána Gyulu Bárdosa a Pavla Hrušovského. Sú to ľudia, ktorí zo svojich pozícií mohli urobiť oveľa viac, než urobili vo vrcholovej politike, v parlamente. Vyznačujú sa skôr naopak, pasivitou.
Skúškou neprelietavosti neprešiel Milan Kňažko. Asi tušíte, že mám na mysli po pôsobení vo VPN združovanie sa s Mečiarom a následným odchodom aj od Mečiara.
Štátnikom nie je podľa mňa Jozef Behýl, Viliam Fischer, Stanislav Martinčko, Milan Melník a Andrej Kiska. Hoci pri vyradení Andreja Kisku mi krváca srdce. Pre vysvetlenie, pod štátnikom rozumiem autoritu vo vedení štátu. Je to politik, ktorý neberie ohľad na povely strán alebo verejnej mienky. A v tom najlepšom prípade ignoruje aj finančné skupiny. Môj problém je, že Kiska by toto všetko spĺňal. Až na to, že nie je politik. To by ešte tak nevadilo, ale zostávajúci traja páni sú politici a sú podkutí v politickom prostredí. Inými slovami, vyznajú sa a sú odolnejší než by bol pán Kiska. A chceme či nie, aj prezident musí byť odolný.
Nebudeme si nič nahovárať, ľudia sa rozhodujú aj podľa sympatií. Niektorí dokonca iba podľa nich. Priznám sa, z pána Čarnogurského nemám dobrý pocit. Neverím mu a javí sa, že je odtrhnutý od reality. Ako keby stále žil v deväťdesiatych rokoch. Tým pádom mi ostávajú dvaja finalisti. Pán Osuský a pán Procházka. Kto bude nakoniec mojim víťazom sa dozviete až v pokračovaní.
