Čo v nás vlastne vzbudzuje pojem vojna? Vo mne strach a zimomriavky. Každopádne je to isté zlyhanie diplomacie, vstup násilného riešenia sporu. Je to smrť, hlad, genocída, boj, konflikt, utrpenie, otroctvo, zabíjanie nevinných. Ale je to aj získanie slobody, víťazstvo, radosť. To, že sa svetová vojna člení na prvú a druhú má svoj zmysel, aj keď je to iba na dohode pojmov a dokonca poniektorí historici to vnímajú ako jednu 30 ročnú vojnu. Takže nastáva prirodzená otázka, v čom boli tieto dve vojny také odlišné. Hovorí sa, že tá prvá odbúrala morálne zábrany k čomukoľvek. To, čo skončilo bombardovaním Hirošimi a Nagasaki bolo v istom zmysle zakódované už v roku 1914 na začiatku prvej svetovej vojny, ktorá vypukla ešte v čase, keď bola Európa krajinou panovníckych rodov, imperiálnych ríší, starých tradícií. Boli tu nové technológie, zbrane, armáda na báze všeobecnej brannej povinnosti. Rozsah pustošenia v tejto vojne prerástol dopredu stanovené ciele. Začalo sa to chápať ako vojna za skončenie všetkých vojen, vojna za demokraciu alebo tu bola aj boľševická interpretácia, kde sa poukazovalo na zhubný kapitalizmus (aké prekvapenie). V zákopoch tejto vojny sa zrodil Lenin, padol cársky režim v Rusku. Prvá svetová bola charakteristická tým, že tam boli použité chemické zbrane v hromadnom pomere, zmenil sa charakter vojen ako takých. Používanie mohutných zbraní, diel, tankov zmení vnímanie ľudí na vojnu. Kým predtým bojoval muž proti mužovi, človek musel hlavne vnímať hlavne silu, obratnosť, teraz už si nepomohol. Akonáhle letel granát z diaľky, mohol byť akokoľvek silný, ten výbuch neprežil. A týmto samozrejme museli zmeniť aj myslenie, stratégiu boja. Bola to vojna statická, zákopová a to je na psychiku vojakov ťažký oriešok. Z politického hľadiska to bola ale tragédia. Bola to vojna zbytočná, nemusela začať a keď už začala, mala byť rýchle kompromisom skončená. Táto vojna nebola o žiadnych zásadných otázkach spravodlivosti a v dôsledku zničila vieru ľudí v spravodlivosť civilizácie. 4 roky sa nezmyselne mládež vybíjala v zákopoch a za ten čas sa hranica zákopov vôbec neposunula. Na začiatku sa ľudia tešili z vojny, atmosféra bola nacionalistická vo všetkých hlavných mestách európskych mocností, ale veľmi rýchlo sa sklamali. 19. storočie bolo mierové v zmysle väčších konfliktov. Posledná celoeurópska vojna bola tá Napoleonská. Teda od roku 1815 do 1914 boli iba malé vojny spravidla medzi dvoma štátmi, kde bolo pomerne málo obetí. Ľudia jednoducho zabudli na to, aká je vojna strašná. Bolo to obdobie, keď sa masa dostávala do popredia, skončila sa doba panovníkov.
Že je zbytočné hovoriť o veciach, ktoré sa udiali pred 100 rokmi? V Nemecku je opäť aktuálna otázka viny. Po druhej svetovej vojne Nemci vinili tvrdú Versailleskú zmluvu. V 60. rokoch už vinili samých seba. A teraz sa to opäť obrátilo, vinu rozkladajú na zúčastnené strany, štáty. Nositeľmi týchto nálad boli a sú poprední nemeckí historici. Pred otázkou vojny treba mať zdravý rešpekt aj z iného dôvodu. Medzi Čínou a Japonskom to tri roky vrie kvôli vlastníctvu ostrovov vo Východočínskom mori a môže to tam prepuknúť hocikedy. Sú teda reči o vojne iba akademické?
