Podľa zákona z roku 2002 sa vysoké školy delia na univerzitné a neuniverzitné. Existuje tu aj druhé delenie. Podľa nej máme verejnú, štátnu a súkromnú vysokú školu. Na Slovensku máme väčšinou verejné, ktoré sú financované dotáciami zo štátneho rozpočtu a prípadnou podnikateľskou činnosťou. Štátna je každá vojenská, policajná alebo zdravotnícka vysoká škola. Prvé dve sú štátne rozpočtové organizácie, tretia je štátna príspevková organizácia. Súkromná vysoká škola je zriadená so súhlasom vlády, v súkromnom vlastníctve, nefinancovaná z verejných zdrojov. Mečiarovské obdobie trvalo dlho. To sa odzrkadlilo aj na školstve. V rokoch 1998 a 1999 už ale prevládlo optimistické presvedčenie, že keď na vzdelávací trh vstúpia súkromné vysoké školy, zvýši sa konkurencia verejným školám, platiaci študenti si budú žiadať patričnú kvalitu a nekvalita zanikne pre nezáujem študentov. Optimizmus vzbudzovalo aj prijatie zákona o vzniku prvej súkromnej vysokej školy, ktorou sa v roku 1999 stala Vysoká škola manažmentu v Trenčíne. Táto vzdelávacia ustanovizeň vznikla ešte v roku 1991 ako pobočka City University of Seattle, ale najprv nemala štatút vysokej školy. Na Slovensko priniesla overené know-how, aj učiteľov zo svojej materskej alma mater. Takže cesta pre ďalšie vysoké školy bola vydláždená.
Súkromné školy vznikli v prirodzených intelektuálnych centrách, ako sú Bratislava, Trenčín, Prešov či Košice. Ale aj v malých mestečkách, ako je Skalica, Dubnica či Sládkovičovo. Ak by ambíciou menších súkromných vysokých škôl bolo najmä poskytovanie bakalárskej formy štúdia, tak by súkromné školy boli veľkým prínosom a prispeli by výrazne k diverzifikácii vysokého školstva. Lenže na Slovensku nie je titul bakalára veľmi zaužívaný a väčšina študentov chce magisterský či inžiniersky titul, hoci v skutočnosti nemá záujem o náročnejší výskumný typ štúdia.
Jedna moja známa z nemenovanej súkromnej školy potvrdila predošlé tvrdenie. Ona ako platiaca študentka chcela kvalitu a podľa jej slov aj dostala. Problém je ten, že toto nie je na Slovensku pravidlom. Čo sa teda stalo? Je to nepríjemné, ale asi tu prevláda štúdium pre titul a nie pre vzdelanie. Neplatí tu, že keď si platím, tak môžem požadovať kvalitu, ale platí tu: Platím a preto musím prejsť. Súkromné školy sa teda prispôsobujú tomuto dopytu a usilujú sa o akreditáciu všetkých stupňov štúdia, hoci pre krátku existenciu často nemajú na náročnejšie metódy vzdelávania ani financie, ani skúsenosti či odborné zázemie.
Bolo by nespravodlivé odo mňa tu nespomenúť protiargumenty, ktoré sú zásadné a dôležité. Tvrdenie, že súkromné školy sú horšie ako verejné, nie je podložené žiadnymi údajmi. Ani nemôže byť. Nikto nikdy podobný prieskum na serióznej úrovni nespravil. Aspoň ja mám taký pocit. Píše sa rok 2014. Vyjadrovať sa k výsledkom súkromných vysokých škôl je možno predčasné a nekorektné. Absolútna väčšina z nich má menej ako deväť rokov, vyprodukovali teda maximálne iba zopár ročníkov absolventov, najčastejšie bakalárov. Otázka ale stojí takto: Dokedy máme čakať na tie pozitívne výsledky?
