Najprv k tým, ktorí sú zúfalí. Tieto posledné týždne cítim zhnusenie, ako sa mnohí nechajú zlákať na cestičky zúfalstva a myslia si, že nemá už zmysel bojovať za nič. Nechajú sa zlákať myšlienkami, že každý hrabe iba pre seba a všetci sú zlí, svet je čiernobiely, taký vždy bol aj ostane. Je to extrémne vyhranený stav citovej dezorientácie, deštrukcie a beznádeje, charakterizovaný stratou vôle a takmer úplnou stratou rozumného uvažovania. V mojom okolí sa takýchto ľudí nájde našťastie menej ako v celej spoločnosti. Podľa môjho názoru je to dané vekom, respektíve tým, že moji rovesníci neprežili toľké sklamania ako staršie generácie. U tejto mladšej generácie sa prejavuje slabší odvar zúfalstva. Ním je apatia, kedy jedinec nemá záujem, prípadne je ľahostajný voči niektorým aspektom emocionálneho a sociálneho života alebo fyzickej činnosti. Je to veľmi smutný obraz, keď mladý človek ukončujúci vysokoškolské štúdium patrí do tejto skupiny.
Osobitnú skupinu tvoria ľudia, ktorí za otvorenú spoločnosť bojujú so zakrytými tvárami. Komentár k nim je zbytočný.
Teraz k tým, ktorí nádej nestratili. Patrí im môj obdiv. V dnešných časoch je to tak trochu hrdinské, trochu proti prúdu. Sú to ľudia, s ktorými sa dajú hľadať konštruktívne odpovede na otázky súčasnosti narozdiel od predošlej skupiny. Títo ľudia sa dokázali oprieť o čosi, aby neskĺzli. Najčastejšie je to viera, rodina, priatelia.
Na počudovanie je to tak, že byť obyčajným človekom je niekedy ťažšie ako neobyčajným. Od vysoko postaveného človeka spoločnosť očakáva niečo, vytvára mantinely a istým spôsobom usmerňuje správanie sa takéhoto jedinca. Ale to, ako by sa mal správať obyčajný človek, nám nepovie nikto. Obyčajný človek je potom veľakrát zmätený, inokedy si myslí, že od neho nič nezávisí. Omyl. Od obyčajného človeka závisí všetko.
