Kam sme sa dostali za 25 rokov, sa dá ilustrovať napríklad na elite národa. Rád si pozriem české spravodajtsvo, aby som vedel, ako sa darí bratom Čechom. Dva body by som uviedol. Po prvé, asi prvýkrát nastala situácia, kedy máme lepšieho prezidenta ako Česi. To, že Zeman nebol najlepšou voľbou, začínajú pociťovať aj oni sami. On bol aj pred voľbami vulgárny a pomstychtivý, ale teraz sa to zhoršuje. Bol na návšteve v Číne a podľa jeho slov tam ich neprišiel poučovať o ľudských právach, ale prišiel sa k nim učiť, ako v spoločnosti dosahovať stabilitu. Mrazivé.
Náš Kiska 17. november označuje za výnimočný sviatok a zároveň nás vyzýva, aby sme sa nevzdávali ideálov. Zdá sa, že to myslí vážne. A čo ostatní, ktorí vtedy žili? Agentúra Median robila pre RTVS v Česku a na Slovensku prieskum o hodnotení vývoja po roku 1989. Pýtali sa takých, ktorí mali v tých časoch aspoň 15 rokov. To by bolo v poriadku. Ale opýtali sa iba 500 ľudí v oboch krajinách. To už nie je v poriadku. Asi na viac ľudí nebolo dosť peňazí. Každopádne výsledok je taký, že z vývoja po roku 1989 je sklamaných 70 percent Slovákov a niečo vyše 50 percent Čechov. Zvláštne, ja som mal vždy dojem negatívnejšieho hodnotenia našich bratov. A to sa mali vždy lepšie ako my.
Iste to sklamanie súvisí hlavne s finančnými problémami a s pocitom chudoby, nenaplnenými ideálmi. Keď počúvam Gála, Budaja, Kňažka, Šimečku, nadobúdam pocit, že neboli pripravení. Sami priznávajú svoju vtedajšiu naivitu a hlúposť. Je to pochopiteľné. Boli sme zatvorení v tejto krajine a život v demokracii sa podľa všetkého zidealizoval. Keď si to tak zoberieme, komunizmus nám nedovolil zažiť demokraciu, ktorá má aj mnoho zlých stránok. A tak sa prirodzene očakával oveľa väčší zisk, než je to v štandardnej demokratickej krajine.
