Nepodliehať sentimentu je tu kľúčové. Pamäť nás môže zradiť, akože aj zrádza. Preto staršie ročníky sa na bývalý režim pozerajú sčasti skreslene. Takúto skreslenú informáciu odovzdávajú aj mojej, mladšej generácii. Ak vôbec odovzdávajú. Mnohí o tom nezvyknú a nechcú hovoriť. Mám dojem, že väčšina mladých vie o tom období málo.
Aj pre tieto dôvody je všeobecná nálada definovaná plytkým kontrastom typu: Vtedy mal prácu každý, dokonca musel mať, teraz je vysoká nezamestnanosť. Človek mal vtedy istoty, dnes už nie. Život bol jednoduchší, dnes sa všetko mení tak rýchlo. 25 rokov po prevrate sa bývanie rieši hlavne hypotékami, niektorí dokonca ani pôžičku nedostanú a ostanú v podnájme alebo u rodičov (nieže by bolo niečo zlé na bývaní s rodičmi). Pred rokom 1989 získať bývanie bolo jednoduchšie. Takýchto prvkov je viac, všetky nebudem vymenovávať.
Takto podaný kontrast ale nie je pravdivý. Mnohí nadobúdajú dojem, že za oných čias bolo všetko lepšie. Nuž, nebolo. Kľúčové je pochopiť neudržateľnosť tak nastaveného systému, aký sme tu mali. Aj po hospodárskej, aj po ideologickej stránke. Bolo mi mnohými ľuďmi povedané, že v sedemdesiatych rokoch sa hovorilo o plánovanom zvyšovaní životnej úrovne, no v osemdesiatych rokoch sa už zvyšovanie neriešilo, prijala sa stagnácia. Možno už to bola predzvesť pádu režimu. Ale toto môže byť dôsledkom aj inej šialene dôležitej veci, ktorú treba brať do úvahy. Situácia v Československu pred nástupom socializmu bola po hospodárskej stránke dobrá, z čoho dlho mohol socializmus ťažiť. Aby sme boli poctiví, treba dodať, že na území Česka bol priemysel silný, na území Slovenska zas prevládalo poľnohospodárstvo.
Schopnosť nevytŕčať z radu je v každom z nás. To, nakoľko sa to prejaví, závisí od režimu, prostredia, v ktorom žijeme a samozrejme od ľudí okolo nás. Socializmus bol skvele nastavený na takéto správanie sa. A tak sa stalo, že málokto vytŕčal z radu. Vytŕčanie prinášalo so sebou komplikácie do života. Ak sme nevytŕčali, mohli sme ostať v jednej práci desiatky rokov a mať pokoj. Táto istota zjednodušovala život. Oslobodzujúce bolo zrejme aj to, že som sa nemusel starať, či mnou vyrábané produkty sú potrebné alebo kvalitné.
Dnes je situácia odlišná, apeluje sa na ponuku a dopyt. Je to veľký hospodársky obrat, ale vyžaduje to hlavne obrat v myslení. Empaticky vieme asi vyhodnotiť, že ľudia, ktorí prežili prevažnú časť za bývalého režimu, mohli mať problém sa adaptovať. Prijať nové pravidlá hry. Väčšina ich musela prijať, ak chcela fungovať v novom svete. Stále nám tu ostáva otázka slobody a zodpovednosti za svoj život. Až to vyznieva absurdne, ale musím povedať, že každý asi nestojí o slobodu a zodpovednosť za svoj život predstavuje pre nejedného bremeno. Bremena sa spravidla chceme zbaviť, a tak aj v súčasnosti máme spoluobčanov, ktorí potrebujú, aby ich niekto riadil. Absurdné, však? A predsa je to tak. A potom prídu tí, ktorí chcú riadiť za každú cenu, ale o tom až nabudúce.
