V roku 2005 zopakovali experiment s tým, že merali aktivitu mozgu. U tých, čo boli dohodnutí, boli aktívne neuróny iba vo vizuálnej časti. To platilo aj u tých, ktorí sa prispôsobili. Tých 25 percent ale bolo odlišných. Aktívna bola aj emočná časť. Z tohto sa urobil záver, že 25 percent ľudí malo výčitky, že koná proti skupine.
Je veľmi zaujímavé, že sme prirodzene vybavení takouto črtou. Takisto prirodzená je naša sloboda. A tieto veci sa z času na čas bijú. Uvažujme nasledujúcu situáciu. Sme v Nemecku v období medzi svetovými vojnami. Sme frustrovaní z dôsledkov prvej svetovej vojny a hľadáme riešenie. Prichádza človek, ktorý na prvý pohľad pre ubolenú dušu nejaké riešenie aj ponúka. Mozgy sa masírujú a prijíma sa istá ideológia. Časom prestane byť dôležité, či to je správne alebo nie. Darmo sú medzi frustrovanými aj tí múdrejší, väčšina ich prevalcuje. Nepomáha ani to, že v zahraničí sa naše myšlienky nepodporujú, ba dokonca sú protichodné. Koncept bielej nadradenosti je pre nás úplne pravdivý.
Dá sa to vôbec? Nejde to proti prirodzenosti? Ja si myslím, že áno. Potvrdiť moje slová by mohla skutočnosť, že spomínaná ideológia zanikla. Je logické, že v klamstvách môžeme žiť za určitých podmienok, kým máme moc, peniaze. Príde ale okamih, keď sa to stratí. Ak vstúpime do seba, tak nakoniec pravda zrejme zvíťazí. Verím, že pravda je súladom medzi tým, čo tvrdím a čo je. Človek v lži má problémy neustále. Taký klamár napríklad si musí pamätať čo tvrdil, lebo sa zapletie. Podľa toho ale, čo vieme o svete, tak v klamstve sa dá nejaký čas žiť. Funguje to asi tak, že: Moje ja je príbeh a ten sa neustále mení. V mojom podvedomí pracujú dva revízne mechanizmy. Ten prvý funguje tak, že ja mám nejakú predstavu o sebe. A veci ktoré sa s ňou nezhodujú podvedome vytesňujem. To, čo sa ale nedá vymazať sa preinterpretuje tak, aby boli v zhode s mojou predstavou. Na to slúži ten druhý mechanizmus.
Pravda je hodnota veľmi cenná, no často nie najvyššia. Solidarita, harmónia môžu byť príkladmi, ktoré sú v danej situácii hodnotnejšie. Takisto zamestnanie, teda určitá forma istoty. Spoločnosť je plná právd, poloprávd, lží aj neprávd a predsa funguje. Kombinácia právd a poloprávd má dokonca pozitívne spoločenské dôsledky. Poznáme milosrdnú lož a v istom zmysle je to tmel spoločnosti. Je to pravda, že pravda víťazí? Odpoveď je taká, že niekedy áno, niekedy remizuje, niekedy prehráva. Ja osobne si myslím, že zvíťazí po veľkolepom finiši.
