Ale je to aj získanie slobody, víťazstvo, radosť. To, že sa svetová vojna člení na prvú a druhú má svoj zmysel, aj keď je to iba na dohode pojmov a dokonca poniektorí historici to vnímajú ako jednu 30 ročnú vojnu. Ja ich vnímam separátne. Napriek tomu, že sa tá prvá chápala ako vojna za skončenie všetkých vojen, veľmi rýchlo vypukla druhá. Z politického hľadiska to bola tragédia za tragédiou. Boli to vojny zbytočné, nemuseli začať a keď už začali, mali byť rýchle kompromisom skončené. Neboli o žiadnych zásadných otázkach spravodlivosti a v dôsledku zničili vieru ľudí v spravodlivosť civilizácie.
Druhá svetová vojna bola ešte horšia než tá prvá, v istom zmysle bola jej pokračovaním, bola aj dôsledkom chybných rozhodnutí na konci prvej a bola taktiež výsledkom totalitných ideológií, ktoré sa zrodili ako následok tejto vojny. Tu sa už nedá hovoriť o vojne obmedzenej, ale o totálnej a to je kvalitatívny rozdiel. Hitler a Stalin si v Poľsku podali ruky a zdalo sa, že Európa ako sme ju poznali predtým zaniká. Ale v roku 1941 sa totalitári pustili do seba, Hitler napadol Stalina a tým svitla nádej aj pre prežitie civilizovanej formy vlády na európskom kontinente.
Úloha jedinca je podľa môjho názoru veľmi dôležitá. Ale treba podotknúť, že napriek veľkosti Hitlera a Stalina, oni boli stále iba obrazom spoločnosti, v ktorej žili. Bez tejto spoločnosti by z Hitlera ostal iba krčmový krikúň a Stalin jedna odporná figúrka z udavačského prostredia. Hitler bol médiom, ktorý vyslovoval najskrytejšie túžby, obavy. Ľudia okolo neho boli vykonávateľmi jeho vôle, čo si v tom čase nemuseli uvedomovať a ani dlho potom. V tomto prípade masa a vodca tvoria zrkadlový obraz. Samozrejme bez zručnosti Hitlera aj Stalina tie dôsledky nemuseli byť také hrozné.
Ani po samovražde Adolfa Hitlera sa nepodarilo dohodnúť kapituláciu už prakticky porazeného Nemecka, ale západní spojenci totálne rozdrvili nemecký odpor na západnom fronte. Síce už 7. mája bola podpísaná kapitulácia, ale s platnosťou od polnoci, čiže 8.5. Sovieti ju nebrali vážne, podpísali separátny mier 8.5. s platnosťou od 9.5. Takže nakoniec my slávime túto udalosť 8. mája a Rusi o deň neskôr. Je to Deň víťazstva nad fašizmom. Pomenovanie prišlo od Stalina, rovnakého hajzla akým bol Hitler. Nenazval to najlepšie.
Dnes sme múdrejší a skôr by som to nazval Deň víťazstva nad nemeckým fašizmom, respektíve nacizmom. A to s tým slávením je tiež problematické. Jednu okupáciu nahradila druhá. Je teda čo oslavovať? Ale áno. Oslavujme koniec 2. svetovej vojny, oslavujme mier. A ešte dôležitejšie je oslavovať 17. november. A to je už nielen mier, ale aj sloboda. Ja osobne som veľmi vďačný, že som sa narodil do obdobia mieru a slobody. Nie je to samozrejmé a hocikedy môžeme o to prísť.
