Pán premiér má hypotézu: „Ak by nebolo udalostí, ku ktorým došlo 21. augusta 1968, možno by sme dnes na tom boli lepšie ako Rakúsko alebo ktorákoľvek iná krajina.“ Zaujímavé a odvážne vyjadrenie, aj keď bez vysvetlenia, čo to vlastne znamená, byť na tom lepšie.
Pripomína mi to dve knihy. Muž z vysokého zámku od Philipa K. Dicka a Projekt Zenta od Martina Juríka. Tá prvá je o svete, v ktorom 2. svetovú vojnu vyhrali Nemci a Japonci. Tá druhá je o svete, v ktorom arcivojvodu Františka Ferdinanda d’Este nezavraždili, a tým pádom nevznikla žiadna svetová vojna. Ale vráťme sa do reality.
Politický systém sa v 60. rokoch ocitol v kríze, nastúpil „socializmus s ľudskou tvárou.“ Brežnev obávajúci sa týchto zmien sa zrejme najprv snažil vyriešiť situáciu diplomaticky. Po neúspešných rokovaniach prišla na rad armáda.
Jedného dňa sa ľudia zobudili do okupovanej krajiny. Neviem si tú emóciu dosť dobre predstaviť. V knihách a filmoch som takéto situácie vnímal, ale zažiť to na vlastnej koži a uvedomovať si, čo sa to okolo deje, je niečo úplne iné.
Niektorí obyvatelia našej vtedajšej vlasti sa snažili vojakom vysvetliť, že na agresiu nie je dôvod. Šokovaní ľudia museli ostať veľmi sklamaní. Obetí bolo našťastie relatívne málo, za čo mohol zrejme aj Dubček so Svobodom, ktorí vyzývali ľudí k zachovaniu pokoja. Ale ako mohol vtedy súdny človek ostať pokojný?
Prajem si, aby ľudia neboli bývali donútení emigrovať, aby sa rodinní príslušníci neboli bývali izolovali od seba. Emigrácia v danej situácii mi dáva zmysel. Zmysel by mi dávalo aj to, keby vlastizradcovia z onoho obdobia boli potrestaní.
