Auto už bolo pár dní v našom vlastníctve, takže som ho chcel prihlásiť čo najskôr. Podľa Ministerstva vnútra držiteľ vozidla je povinný do 30 dní od dňa vykonania prevodu držby prihlásiť vozidlo a umožniť porovnanie údajov uvádzaných v dokladoch vozidla s údajmi priamo na vozidle. Mimochodom počul som viackrát aj to, že lehota je 15 dní. Ja som sa tam rozhodol vybrať v stredu. V ten deň sú stránkové hodiny 07:30 až 17:30. Kolegovia a kamaráti mi odporučili, aby som tam šiel v dostatočnom predstihu.
Zobral som so sebou aj moju manželku s úmyslom, že dvaja to stihnú skôr, keď treba stáť v dvoch radoch. Na Kopčianskej ulici je dopravný inšpektorát trochu zašitý. Zároveň sme trochu podcenili tie spomínané rady kamarátov a na inšpektorát sme dorazili až 7:20. Stále v dobrej viere, veď otvárajú až 7:30. Dvor bol plný, vychytili sme posledné miesto na parkovanie. Tí čo prišli za nami parkovali už na ulici. Ešte horšie bolo, že pred nami stáli desiatky ľudí, my na konci sme sa nezmestili ani pod striešku, kde sa vykonáva obhliadka vozidla. Inšpektorát otvorili až 7:35.
Už na začiatku som vedel, že pol dňa obetujeme na tento špás. A takto to vnímali aj ľudia okolo nás. Pán vykonávajúci obhliadku sa na začiatku neukázal a tak sme si nedomysleli, že jeden z nás by mal čakať na dvore. Mnohí to tam vedeli a boli po obhliadke ako prví. Pri informačnom systéme stál jeden pán a ten nám promptne vytlačil poradové číslo a povedal kam treba ísť. Naše číslo bolo 66 a vybaviť nás mali na 1. poschodí. Tesne po otvorení sa prvé poschodie rýchlo naplnilo a aktívne bolo iba jedno okno pre vybavenie. Nepovedali nám nič o tlačivách a obhliadke, tak sme zliezli dole, našli a vypísali potrebné tlačivo pre prihlásenie vozidla z iného okresu a vyšli von na obhliadku. Pri vypisovaní papiera sme si museli požičať aj pero, keďže sme si zabudli zobrať. Obhliadka prebehla veľmi rýchlo a vrátili sme sa na 1. poschodie do čakárne.
Vtedy už boli aktívne dve okienka. Chvíľu sme sa so ženou rozprávali a potom som si otvoril časopis, ktorý nosím všade so sebou. Ona si zabudla knihu na čítanie, ale našťastie sme tam mali tablet. Čakáreň nepôsobí dobrým dojmom, skôr opotrebovane. Aby som bol úprimný, všetko tam bolo zničené, strop, podlaha, okná aj nábytok. Čo ma trochu prekvapilo, z čakárne viedol bočný vchod k okienkam. Jedna pani sa nás dokonca opýtala, či sa vybavujú ľudia aj cez tie dvere. Odpovedal som záporne, aj keď to nebola celkom pravda. Nejakí ľudia tam predsa chodili s evidenčnými číslami a osvedčením. Spomínaní páni nemuseli čakať s nami v čakárni.
Na chodbe z 5 okienok po čase boli aktívne už tri a poradové čísla sa začali na digitálnej tabuli rýchlejšie striedať. Na chodbe sú záchody, čo sme počas čakania viackrát využili. Na prízemí zas majú automat, takže človek sa môže aj občerstviť. Ku koncu aktívne boli už 4 okienka a na rad sme prišli aj my. To už bolo po 11-tej hodine. Odovzdali sme staré evidenčné čísla, staré osvedčenie a vyplnené tlačivo. Následne sme zaplatili poplatky a po pár minútach sme dostali nové evidenčné číslo a osvedčenie.
Vychádzajúc z budovy som sa nemohol zbaviť otázky v hlave, že kam tečú peniaze od daňových poplatníkov. Na inšpektorát určite nie. Priestory sú malé, staré, opotrebované a v zlej lokalite. A Bratislava má iba tento jeden inšpektorát. Človek ale auto nekupuje alebo nedostane často. A tak na to časom zabudne. Ja som na to tiež po dvoch týždňoch takmer zabudol. Ale aspoň takýmto spôsobom som túto štvorhodinovú komédiu zvečnil. Niekto sa na tom zasmeje, niekto sa z toho možno aj poučí.
