Štefana Hríba čítam a počúvam pravidelne každý týždeň. Trúfam si povedať, že jeho .týždeň mi rozširuje obzory. S niektorými vecami v .týždni nesúhlasím, takisto v niečom nesúhlasím so šéfredaktorom. Aj preto si pravidelne prečítam jeho editoriál, aby som zistil, či sa zhodneme alebo nie. Väčšinou je to jasné, stačí porovnať naše postoje. Pri tomto poslednom editoriáli ale váham.
Keďže každý neodoberá týždeň a nie je ani predplatiteľom piána (a ja nevydržím do štvrtka 12:00), iba v skratke z posledného Štefanovho editoriálu: "Viem, že to, čo teraz napíšem, vyvolá vášne aj u ochrancov tradičnej rodiny, aj u zástancov rozvoľnenia jej definície. Ale napíšem to, pretože to považujem za svoju zodpovednosť. Tak teda: ak Slovensko v referende alebo v parlamente prijme ústavný zákon definujúci manželstvo ako zväzok muža a ženy, myslím si, že súčasne by malo prijať aj zákon, ktorý umožní homosexuálnym párom nejakou formou zoficiálniť svoj vzťah. Považujem to dokonca za morálnu výzvu pre väčšinu." Koniec citátu. Dôležité je pridať toto: Štefan Hríb podporuje definíciu manželstva ako zväzok muža a ženy. Je to tradičný a rozumný postoj. Pod toto sa môžem podpísať, manželstvo je podľa mňa celoživotné spolužitie muža a ženy. Model, na ktorom je založená ľudská spoločnosť. Prináša bezpečie, prijatie a zmysluplné medziľudské vzťahy. Rozdielnosť muža a ženy obohacuje tento vzťah. Ja som sa oženil pred štyrmi mesiacmi, takže tiež viem čosi o manželstve aj z vlastnej skúsenosti. Väčšina problémov a radostí s manželkou nás len čaká. Napriek tomu obohacovanie sa výplývajúce z opačného pohlavia je zreteľné. O takomto modeli hovorí aj aktivita Národný týždeň manželstva. Zhodou okolnosí sa štvrtý ročník oslavy manželského vzťahu na Slovensku začal včera a bude trvať do nedele. S manželkou sme tento týždeň naštartovali jednou kresťanskou besedou o manželstve. Čitatelia už môžu mať na základe mojich dvoch predošlých náboženských článkov (Náboženstvo I. Existuje boh? a Náboženstvo II. Ktorý boh je ten pravý?) akú-takú predstavu, cez akú optiku sa pozerám na svet. Síce Národný týždeň manželstva je sympatická celosvetová aktivita spojená s Valentínom - dňom zaľúbených, chýba tu jeden rozmer. Svätý Valentín bol katolícky kňaz, ale koľkí si na to spomenú 14. februára? Pre mňa chýba teda rozmer kresťanstva aj na Valentína, aj v Národnom týždni manželstva. Pred štyrmi mesiacmi, keď som stál pred oltárom, som uzavrel pred Bohom manželstvo s mojou snúbenicou. Takto uzavreté manželstvo je sviatosťou. A súčasťou nie sme len my dvaja, ale vstupuje do manželstva aj Ježiš Kristus.
Po vyjasnení si môjho postoja si musím položiť dôležitú otázku, ktorú vyprovokoval Štefan Hríb: „Máme my, kresťania, právo žiadať, aby štát neumožňoval nikomu verejne prejavovať životný štýl, ktorý je proti našim náboženským princípom a tradíciám?" Pre neveriacich je zrejme zaujímavé, že sa k tejto otázke stavajú kresťania značne odlišne. Vidia, ako kresťania nechcú tolerovať takúto inakosť. Mnohí kresťania sa až provokatívne pýtajú, či sú homosexuálne požiadavky legitímne. Dôležité je toto: Z hľadiska kresťanskej morálky je homosexuálne partnerské spolužitie hriešne, alebo nie? Dokonca ani tu sa kresťania nezhodnú. Tak ja to napíšem za seba. Isteže je to hriech. Ale mám problém to uchopiť. Poznáte ten klasický argument veriacich: Nie bytie homosexuálom je hriech, ale homosexuálne správanie sa. Milujme teda hriešnika, ale nenáviďme jeho, jej hriech. Veriaci veľakrát oddeľujú tieto dve veci. Doteraz sa mi to javilo ako správne. Je to totiž model, kedy sa ľúbime, aj keď sme hriešni. Lenže ako to aplikovať na homosexuálov? Ak sa s tou orientáciou narodili, je to organicky spojené. To ako keby od nás heterosexuálov chceli, aby sme sa vzdali nejakého heterosexuálneho správania sa. Homosexuálne správanie sa nie je iba o sexe. Je to o každodenných činnostiach. Ako som povedal, neviem to dobre uchopiť. Budem rád, ak mi pomôžete komentárom.
To, čo je mne ako heterosexuálovi neprirodzené a nepochopiteľné, je prirodzené a samozrejmé homosexuálovi. Homosexualita nikdy nebola definovaná ako telesná porucha. A duševnou poruchou bola do roku 1992, kedy sa zo zoznamu týchto porúch vyňala. Verím tomu, že pohľad na svet homosexuála je zložitý. Najprv cíti a vidí, že je iný ako väčšina v okolí. Neskôr mu to dávajú najavo viac alebo menej agresívnym spôsobom. Skúsi kostol, snáď tam nájde pochopenie. Lenže tam natrafí na veriacich, ktorí majú svoje normy. Znie to ako nešťastný život? Asi áno. Nakoniec väčšina žiada štát, aby homosexuáli nemohli prejavovať svoj životný štýl.
Bola doba, kedy štát nechcel, aby kresťania prejavovali svoj životný štýl. Tak to bolo za socializmu. A teraz v demokracii sa deje to isté. Vždy som sa bál krehkosti demokracie. Je to systém, kedy na funkciu župana môže kandidovať aj človek, ktorý nemá demokratické princípy. A vyhrá voľby. Zvolili si ho ľudia, ale nie demokrati. Lenže nedovoliť kandidovať Kotlebovi na post župana tiež nie je demokratické. Taktiež nie je demokratické diskriminovať hocijakú menšinu. Ale ako to riešiť?
Veľakrát sa nesprávame ako kresťania, ale ako akákoľvek iná záujmová skupina, pričom si chránime svoj spôsob života, svoju ideológiu. Niektorí veriaci pri hľadaní riešenia tejto problematiky sa na to pozerajú v dvoch rovinách: náboženskej a občianskej. Nie je to nešťastné to takto deliť? Podľa mňa je. Ale ako to spojiť? Ako spojiť tvrdenie v Biblii a demokratickú spoločnosť? To je tá otázka. Sľubujem, že budem hľadať odpoveď.
