Do minulého septembra sme boli s manželkou v podnájme. Už sme od januára uvažovali o kúpe bytu. Peniaze sme šetrili dlhšie s motívom znížiť zadĺženie voči banke v prípade hypotéky. Vedel som, že nižšie prefinancovanie než 100 percent mi banka dopraje s väčšou radosťou. Dokonca pri lepšej úrokovej sadzbe. Taká je teória. Museli sme si zobrať veľký úver, byty v našom hlavnom meste sú dosť drahé. Najprv som si myslel, že 30 ročné zadĺženie mi prinesie nepokoj do duše. Tak to aj bolo, pár dní. Ľudská psychika je neskutočne prispôsobivá. Človek si zvykne takmer na všetko, ak nie na všetko.
Ale späť k veci. V septembri sme sa nasťahovali do nášho vlastného bytu v Bratislave. Bol to výnimočný pocit, konečne vo svojom bytíku. Síce zadĺžený na 30 rokov, ale mali sme už svoje bývanie. Podnájomník príliš nerieši fungovanie správy bytového domu a nebolo to inak ani v našom prípade. Tu sa zmenila situácia. Ako vlastník som sa začal zaujímať o fungovanie v našom bytovom dome. Čo ma potešilo, máme spoločenstvo vlastníkov bytov a nie správcu. Chodil som každý týždeň za vedúcim spoločenstva s množstvom otázok až nakoniec mi navrhol, či by som nechcel byť v rade, keďže v tom čase akurát prišli o jedného člena.
Samozrejme som súhlasil. Bol som zvolený na zhromaždení, kde som sa nemilo prekvapil nízkou účasťou okolo 20 ľudí. Na dva vchody v 7 poschodovej bytovke mi to prišlo málo. A tak to býva na každom zhromaždení. Spoločenstvo vlastníkov bytov znamená, že sa všetci spoločne staráme o to naše. O naše spoločné vlastníctvo. To je zas teória. Mnohí to takto nevnímajú a kašlú na fungovanie. Hneď po mojom nástupe sme začali riešiť výmenu výťahov. Bavilo ma to, dosť som sa o výťahoch naučil, ako technika ma to zaujalo. Ale ďalší rozmer bol dôležitejší. Keď už raz bolo odklepnuté, aby sa tie výťahy vymenili, bolo to treba vybaviť. To mala na starosti rada. Mal som príjemný hrejivý pocit z toho, že robím pre nás – obyvateľov bytovky nejakú službu.
Dnes som sa zas zúčastnil školenia o ochrane osobných údajov, keďže spoločenstvo tiež pracuje s nimi. Samé paragrafy, nie je to pravá šálka kávy pre technika. Ale bolo to dôležité. Zákony sa novelizujú často a my nechceme predsa riskovať pokuty pre prípadné nedodržanie pravidiel hry. Aj keď zvláštnej hry. Mám pocit, že zákony sa novelizujú jednak aby sa vykázala činnosť a jednak preto, lebo to nejakej skupine ľudí vyhovuje. Nejakým lobistom. A napríklad aj školiteľom. Nás školila pani, ktorá vyštudovala ekonomické právo. Vždy som tak rozmýšľal, či títo školitelia a konzultanti riešia legislatívu v zmysle, či je dobre nastavená, či sú zmeny k lepšiemu alebo horšiemu. Či vôbec rozmýšľajú nad zmysluplnosťou, alebo už rezignovali. Každopádne my školení sme boli viackrát počas výkladu pobúrení a školiteľka nič. Darmo, profesionál to asi prehltne.
Školenie o ochrane osobných údajov bolo užitočné, dozvedel som sa, čo som potreboval vedieť. Mimochodom stálo to 50 eur, ale aspoň sme mali možnosť pýtať sa. Inak sa k týmto informáciám veľmi nedostaneme. Darmo, vedia z toho urobiť biznis. Aj úrad, ktorý vyberá mastné pokuty. Donedávna pri pochybení mohol, po novom musí udeliť pokutu. Tisícky eur. Ale vraj to nie je likvidačné – umožňujú odklad zaplatenia, dokonca aj v čiastkach. Nechcú predsa, aby podnikatelia zbankrotovali.
Celkový dojem zo školenia je taký, že pokladnica je prázdna a Fico ju potrebuje naplniť. Očividne naša vláda ide proti podnikateľom. Dokonca sa pripravujú zmeny v platení daní podnikateľov počnúc nasledujúcim rokom – mnohí iste vedia o čom píšem. Bojím sa, že nezamestnanosť na Slovensku ešte stúpne.
