Teda samozrejme, ak všetko prebehne tak, ako má. Planéta Mars dokáže pripraviť nejedno prekvapenie na poslednú chvíľu, ako sa to neraz stalo aj v minulosti. Nehľadiac pri tom na samotnú technickú náročnosť pristátia na povrchu Marsu s nevyhnutne komplikovanou technológiou.
Ako som už písal v mojich predchádzajúcich príspevkoch, pristátie na Marse so sondou o hmotnosti osobného automobilu, nie je vôbec porovnateľné s pristátím na povrchu Zeme, kde je oveľa hustejšia atmosféra s neporovnateľne väčšou hrúbkou (výška v profile od povrchu do výšky). Na Zemi by samotné brzdenie prebiehalo oveľa jednoduchšie a bol by dostatočný časový priestor na celé pristátie. Na Marse to tak nie je, vzduchový obal planéty – atmosféra – je oveľa redší a atmosférický profil je vo výške zdaleka tenší. Neposkytuje z toho dôvodu možnosti využitia technológií ako na Zemi. Mars však taktiež nie je ako napríklad náš Mesiac. Ako vieme, na Mesiaci nie je atmosféra (pokiaľ neberieme do úvahy stopové prvky vyskytujúce sa v určitej výške od jeho povrchu, ktoré sú v planetárnom výskume niekedy označované za „atmosféru“), teda nevieme využiť brzdenie padákovým systémom. Pri pristátí na Mesiaci je limitom samotná hmotnosť pristávajúcej sústavy a využíva sa preto výlučne brzdenie chemickým propulzným systémom – zjednodušene raketovým motorom s korekciami.
V prípade Marsu pôjde o kombináciu týchto dvoch systémov s pridaním posledného kroku nevyhnutného pre predídenie katastrofe – sonda bude na povrch Marsu v poslednej fáze „jemne položená“ pomocou závesného lanového systému, tzv. „žeriavom“. Pri predstave tohto procesu nejednému technikovi nabehne husia koža na chrbte a automaticky prebleskne reakcia v mozgu – „nie, to je šialené riziko pri tak veľkej a drahej sonde“ – fakty však nepustia, iná cesta zatiaľ nie je. Okrem toho celý proces pristátia nie je možné sledovať priamo, pretože signál z Marsu na Zem putuje aj 20 minút (záleží od aktuálnej vzdialenosti oboch planét), preto v podstate keď budeme vidieť v kontrolných systémoch, že sonda prisála, ona tam v podstate bude už spokojne nejakú tú chvíľu. Celé pristátie od začiatku vstupu do atmosféry Marsu až po pristátie, trvá približne 7 minút – povestných 7 minút strachu (z angl. „Seven Minutes of Terror“). Takto pristávala na Marse aj sonda Curiosity v roku 2012, tŕpla celá komunita zúčastnených (a nebolo ich málo), ale o to bola väčšia radosť, ktorá následne prepukla nielen v Pasadene (sídlo riadiaceho centra v JPL, pozn. aut.). Nehovoriac o obrovskom množstve ľudí, sledujúcich a participujúcich online z celého sveta. Medziplanetárne robotické misie NASA, aj keď sú misiami americkými, takmer vždy zahŕňajú medzinárodnú spoluprácu – či už technickú v rámci vývoja a testovania, alebo vedeckú v rámci samotného výskumu Marsu.
Ste teda pripravení sledovať pristátie sondy Perseverance na Marse 18. februára 2021 večer? Pokiaľ áno, sledovať jeho priebeh môžte online aj na mojom webe tu, prípadne na mojom blogu v slovenčine tu (s možnosťou diskusie).
Takže nám zostáva len netrpezlivo čakať posledných pár dní, pokiaľ na chvíľu znovu spolu zatajíme dych a prežijeme 7 minút strachu.
PS: Počas pristávania na Marse je v JPL taká tradícia – všetci chrúmajú arašidy. Zatiaľ to "záhadne" pomohlo - len raz neboli arašidy na desku a misia nevyšla. Tak pokiaľ to pôjde, otvorte si nejaké arašidy aj vy :-)
~
Zdroje: Vlastné zdroje autora (https://www.jozefkozar.com/sk/, JPL-Caltech/NASA, YouTube
