V mojom predchádzajúcom príspevku sme sa pozreli na diamantový dážď na Neptúne a na jeho susednej planéte Urán. Nakoľko som však mal napísaný o Neptúne aj jeden článok dávnejšie, tak som sa ho rozhodol zrecyklovať, doplniť a pridať ho sem na SME. V tejto verzii som však vypustil nejaký ten text, ktorý však nájdete stále publikovaný v mojom originálnom článku na mojom webe.
Poďme sa teda pozrieť na Neptún trochu detailnejšie, myslím, že to stojí za to.
Pred 33 rokmi a 10 mesiacmi, presne 25. augusta 1989, kozmická sonda NASA Voyager 2 tesne preletela okolo planéty Neptún a poskytla nám prvý detailný záber ôsmej planéty našej Slnečnej sústavy.
Planéta, ktorú Voyager 2 odhalil, zahalená do modrozelených a kobaltových pásov oblačnosti, vyzerala ako akýsi “modrý súrodenec” planét Jupiter a Saturn. Modrá farba naznačuje pritom prítomnosť metánu.
Veľmi zaujímavým prvkom ihneď pozorovaným na planéte, bola škvrna – tvorená obrovskou permanentnou búrkou v horných vrstvách atmosféry Neptúna. Mohutná búrka bridlicovej farby bola nazvaná „Veľká tmavá škvrna“, podobne ako Jupiterova Veľká červená škvrna. V okolí planéty Neptún bolo objavených šesť ďalších mesiacov a jej štyri prstence.
Počas priblíženia sondy Voyager 2, technický tím opatrne modifikoval parametre pohybu sondy tak, aby bolo možné priblížiť sa čo najbližšie k najväčšiemu mesiacu Neptúna – Tritonu.
Prelet popri mesiaci Triton nám umožnil zistiť, že jeho povrch je geologicky nie tak starý ako sa pôvodne predpokladalo. Taktiež bola na jeho povrchu zistená existencia aktívnych gejzírov, ktoré chrlia materiál k oblohe. To naznačovalo, že Triton nebol jednoducho pevnou ľadovou guľou, ako si ľudia dovtedy mysleli – aj keď mal dokonca zatiaľ najnižšiu povrchovú teplotu zo všetkých telies pozorovaných sondou Voyager 2 a to -235 C.
Zaujímavé fakty o planéte Neptún
Neptún je tmavý, studený a veľmi veterný. Je to posledná z planét našej Slnečnej sústavy. Je viac ako 30-krát ďalej od Slnka ako Zem.
Z planetárneho hľadiska je Neptún je veľmi podobný Uránu. Je tvorený hustou “polievkou” z vody, amoniaku a metánu – pričom táto zmes sa nachádza priamo nad pevným jadrom planéty, ktorého veľkosť je asi ako naša Zem. Horné vrstvy planéty – atmosféra – je tvorená vodíkom, héliom a tiež spomínaným metánom. Metán dáva Neptúnu rovnakú modrú farbu ako má Urán.
A ešte jedna zaujímavá fotka prstencov Neptúna:
Prečo je modrá farba planét Neptún a Urán odlišná?
Neptún a Urán majú veľa spoločného – majú podobné hmotnosti, veľkosti a zloženie atmosféry – no ich vzhľad je výrazne odlišný. Na viditeľných vlnových dĺžkach má Neptún výrazne modrú farbu, zatiaľ čo Urán má bledý odtieň azúrovej. Postupným výskumom bolo potvrdené, prečo majú tieto dve podobné planéty rôzne farby.
Pozorovania s pomocou viacerých špičkových prístrojov (Gemini North Telescope, NASA Infrared Telescope Facility, Hubble Space Telescope) odhalili, že práve nadmerný “zákal” na planéte Urán, robí túto planétu bledšou oproti planéte Neptún, a to aj napriek podobnému zloženiu oboch planét.
Keď sa sonda Voyager 2 začala od planéty Neptún vzďalovať, urobila ďalší zaujímavý snímok (nižšie).
A ako vidí Neptún Hubblov vesmírny teleskop?
Na obrázku vyššie vidíme planétu Neptún, nasnímanú práve Hubblovým vesmírnym teleskopom. Jednotlivé snímky zachytávajú meniace sa poveternostné podmienky v najvyšších vrstvách atmosféry planéty.
Počasie?
Áno, znie to divne, ale ako by sme to asi mohli nazvať. Podľa fyzikálnej definície, je počasie “okamžitý stav atmosféry na danom mieste”. Je to teda stav, ktorý sa “predpovedať” nedá (ako na prednáškach meteorológie ešte v roku 2003 v Košiciach niekoľkokrát tento fakt potvrdil aj môj učiteľ), dá sa však matematicky namodelovať a potom dúfať, že aj nastane. Neptún nemá pevný povrch, nakoľko ide o plynnú planétu, ktorej plynný stav atmosféry postupne smerom k jej stredu prechádza do určitých foriem aerosólov a rôznych nestabilných skupenstiev. V určitej výške (ak by sme to mohli nazvať výškou), alebo nazvime to teda korektne “vo vzdialenosti od stredu planéty”, predsa len dochádza k niečomu, čo poznáme aj na Zemi, Venuši, prípadne na Marse. Ide o sneženie a dážď. V prípade planéty Neptún nejde o nič radikálne, ako je to napríklad na Venuši, kde prší kyselina sírová, ale o zaujímavý dážď kvapiek metánu a sneženie vločiek metánu. Samotný metánový dážď je inak veľmi zaujímavý, ale o tom si môžme porozprávať niekedy nabudúce. Okrem toho na Neptúne prší aj niečo iné - diamanty. O diamantovom daždina Neptúne a Uráne som vám však porozprával v predchádzajúcom článku (prípadne viac informácií nájdete na mojom webe).
V lete 1989 sa sonda NASA – Voyager 2 stala prvou kozmickou sondou, ktorá pozorovala planétu Neptún – svoj posledný planetárny cieľ. Sonda Voyager 2 štartovala zo Zeme pred svojím dvojčaťom, ktorým je Voyager 1, ale v tomto článku sa sonde Voyager 1 nebudeme venovať (“pozrieme sa mu na zúbok” snáď v ďalšom článku, pokiaľ to pôjde a bude čas ho napísať).
Voyager 2 sa priblížil k planéte Neptún na vzdialenosť asi 4 950 kilometrov (3 000 míľ) nad jej severným pólom, pričom 12 rokov po opustení Zeme v roku 1977 dosiahol týmto manévrom svoje najbližšie priblíženie k akejkoľvek planéte. O päť hodín neskôr od tohto manévru minul Voyager 2 najväčší mesiac planéty – Triton vo vzdialenosti asi 40 000 kilometrov. Bolo to posledné pevné teleso, ktoré mala možnosť kozmická sonda Voyager 2 priamo preskúmať pred postupným opustením Slnečnej sústavy.
Voyager 2, vypustený 20. augusta 1977, navštívil Jupiter v roku 1979, Saturn v roku 1981 a Urán v roku 1986. Následne sa 25. augusta 1989 priblížil k Neptúnu. Voyager 2 cestoval Slnečnou sústavou 12 rokov a to priemernou rýchlosťou 19 kilometrov za sekundu, kým sa mu nepodarilo dosiahnuť Neptún. Planétu Neptún pozoroval takmer nepretržite od júna do októbra 1989. V súčasnosti už Voyager 2 smeruje mimo Slnečnej sústavy pod uhlom približne 48 stupňov pod rovinou ekliptiky.
Predpokladá sa, že sonda Voyager 2 bude pokračovať v štúdiu ultrafialových zdrojov medzi hviezdami a s využitím palubných detektorov častíc bude skúmať hranicu medzi vplyvom Slnka a medzihviezdnym priestorom – teda laicky povedané, bude hľadať hranicu Slnečnej sústavy, kde už končí vplyv Slnka. Ak všetko pôjde dobre, budeme môcť s kozmickou sondou Voyager komunikovať ešte ďalších 20 rokov. Potom je predpoklad vyčerpania rádioaktívneho zdroja energie na palube, ktorý umožňuje generovať elektrickú energiu potrebnú na napájanie kritických subsystémov sondy.
Sme teda na konci, alebo je Neptún poslednou planétou?
Na základe klasifikácie planét podľa IAU (Medzinárodná astronomická únia), je planéta Neptún je považovaná za poslednú planétu našej Slnečnej sústavy. Osobne sa domnievam, že zatiaľ. Pretože výskum Slnečnej sústavy a hľadanie ďalšej planéty prebieha naďalej. Predikcie a výpočty nám signalizujú prítomnosť záhadnej “deviatej” planéty, ktorú sme však zatiaľ neobjavili, resp. nepotvrdili. Samozrejme, pokiaľ nepočítam obľúbené Pluto, ktoré o svoj status “planéty” prišlo. Prinesie nám však niečo nové najnovší vesmírny teleskop James Webb? Túto otázku nechajme zatiaľ otvorenú a počkajme si na možno nejaké to planetárne prekvapenie.
Tento článok (s viacerými ďalšími informáciami) nájdete aj na mojom osobnom webe.
