1. Jednoduchosť – tu platí staré známe, že jednoduchá a dobre konštruovaná lož, vždy porazí zložitú pravdu. V jednoduchosti je krása. Nikto nemá čas čítať litánie a dlho sa zamýšľať nad danou informáciu. Čím je navrhované riešenie jednoduchšie a dobre pochopiteľné väčšinovou populáciou, tým mu ľahšie „väčšinové stádo“ uverí. Väčšina populácie po príchode domov z práce nemá čas ani chuť sa hlboko zamýšľať nad hlbokými politickými úvahami, o filozofií ani nehovoriac. Pravda však nikdy nie je jednoslovná, ani jednoduchá.
2. Oslovenie emócií - Vyvolať sympatie, antipatie, lásku, nenávisť, závisť, strach a úzkosť. Nič neočierni politika uchádzajúceho sa o hlas voliča lepšie, ako vytiahnutá aféra s prostitútkou v pravý čas. Poukazovanie na veľký majetok politika, napr. vyvoláva u ľudí závisť a antipatiu. Naopak, ak politika média vykreslia ako „chudáka“, ktorý býva v podkrovnom byte, rozhodne to zanechá iné emócie, akoby ste ho videli nastupovať do najnovšieho typu BMW. Tieto maličké „manipulácie“ médií si nejako neuvedomujeme, no sú dosť podstatné. Pritom vôbec nevypovedajú o kvalite daného politika, nepopisujú politický program a pod. Oslovujú jedine emócie na základe ktorých sa zväčša volič rozhodne. Predsa platí aj prvý pilier jednoduchosti. Nikto nemá čas študovať strany politického programu a púšťať sa do zložitých politických úvah. Možno až na pár politológov, oni však nie sú masy čo rozhodujú o voľbách.
Takéto „politicky korektné“ reportáže sú pritom často omnoho účinnejšie ako reklama. Je jasné, že reklamu si politické strany platia a tak automaticky vyvolávajú pochybnosti. Dobre mierená 2 minútová reportáž v hlavnom vysielacom čase urobí omnoho viac, ako stovky reklám.
3. Opakovanie – tu len stručne. Najvýstižnejšie je staré porekadlo: Sto krát opakovaná lož sa stane pravdou.
4. Faktor strachu - Strach je veľmi dôležitá emócia, ktorú dnes moderná propaganda bohato využíva. Ak je v človeku pestovaný strach a neistota, akákoľvek navrhovaná istota a bezpečie je omnoho ľahšie prijímaná. Faktor strachu sa využíval stále. Strach je prirodzená obranná reakcia pudovo zakorenená v človeku. Ak sa umelo vyvolá a posilňuje, človek je v strese a chce sa strachu čo najskôr zbaviť. V strachu dáte hlas aj svojmu nepriateľovi, len aby ste sa neistoty čo najskôr zbavili.
Príklad: „Na Univerzitách sa študenti búria. Komunisti sa snažia zničiť našu zem. Svojou mocou nás ohrozuje Rusko. Republika je v nebezpečenstve. Áno! Nebezpečenstvo z vnútra aj z vonku nás ohrozuje. Potrebujeme poriadok a zákon. Náš národ bez toho neprežije.“ (Adolf Hitler 1932).
Príklad 2: 6. marec 2003 mal prezident G. Bush prejav v hlavnom vysielacom čase na najväčších TV staniciach. Bola to pripravená tlačová beseda. Vopred vedel, ktorému novinárovi dá slovo. Po preskúmaní zistíme, že v prejave sa opakovali s veľkou frekvenciou práve tieto slová: Irak, Saddám Husajn, hrozba, rastúca hrozba, vážna hrozba, 11. september, terorizmus. Výsledok bol taký, že ešte aj pár rokov po intervencií do Iraku si väčšina Američanov myslí, že za 11. september bol osobne zodpovedný Irak so Saddámom.
5. Heslá – využívanie hesiel a sloganov je veľmi populárne a vždy bolo. Heslá a slogany spĺňajú jednak podmienku jednoduchosti, oslovia emócií a dokážu vyvolať aj strach. Sú preto omnoho účinnejšie, ako zložité opisy a hľadanie pravdy. Najmä v histórií sa tieto heslá využívali. Uvediem pár príkladov:
„Jednota práce a vlastenectvo.“ To bolo heslo počas genocídy vo Rwande. Kto videl film Hotel Rwanda, viac o tomto masakre netreba hovoriť.
„Spoločne a nerozdelene.“ Heslo Rakúsko-Uhorskej monarchie.
Dnes je situácia podobná. Heslá typu: „Šírenie demokracie.“ „Boj za demokraciu a slobodu.“ Takéto heslá počúvame v súvislosti s intervenciami a vojnami. Najďalej zašlo asi úplne paradoxné heslo: „Humanitárne bombardovanie.“ Čo znie asi tak paradoxne, ako súloženie za panenstvo.
Využívanie hesiel v súvislosti s vojenskými ťaženiami a agresiou (ak to pomenujeme pravými menami), nie je nič nové. Rimania napr. „šírili kultúru barbarským národom.“ Napoleon vykonával „Šírenie slobody a civilizácie.“ a Francúzi pri vyhladzovaní domorodého Alžírskeho obyvateľstva vykonávali „Civilizačnú misiu.“ Najďalej asi zašli japonskí fašisti, ktorých heslo znelo: „Budujeme raj na Zemi!“ ako ten raj vyzeral opisovať nebudem. Stačí si zadať do vyhľadávača: nanking masaker.
6. Faktor času – je veľmi podstatný. Typické je napr. o chúlostivých a podstatných informáciách hovoriť krátko, prípadne len tak na okraj ich niekde vsunúť, alebo mimo hlavného vysielacieho času. Určite inak zaujme informácia odvysielaná v hlavnom vysielacom čase s dlhou minutážou, ako nejaká informácia podaná niekedy doobeda v dvadsiatich sekundách.
7. Faktor priestoru – je podobný s faktorom času. V podstate ide o dĺžku v hlavnom, alebo mimo hlavného vysielacieho času, ktorá sa danej správe venuje.
8. Faktor premlčania – je dôležitým nástrojom. Ide o zámernú, alebo nevedomú manipuláciu s dôležitými informáciami, ktoré by mohli zmeniť priebeh udalosti. Typickým príkladom bolo napr. pred intervenciou do Iraku rozširovanie flámy, že Irak má zbrane hromadného ničenia. Mohol by som citovať stovky subjektov od médií po samotného prezidenta Busha, Tonyho Blaira a pod. ktorí to rozširovali. Samozrejme po intervencií, keď sa zbrane nenašli, informovalo sa o tom, no priebeh udalosti by to už nezvrátilo.
Lepším príkladom je napr. informovanie o nedávnej intervencie do Líbye. Kaddáfi bol úmyselne vykresľovaný ako tyran a blázon, pričom sociálne výhody pre obyvateľstvo plynúce z ropy, boli médiami a politikmi ignorované. Deň, alebo dva po Kaddáfiho smrti média informovali o týchto výhodách, no zmysel to veľký nemalo.
POZOR: práve faktor času, priestoru a premlčania je kľúčový pri väčšinovej manipulácií. Týmto sa vylúči akákoľvek cenzúra, lebo predsa všetky informácie boli povedané. Spoločnosť sa tak javí ako informovaná. Menej sa už o hovorí o faktore času a priestoru, ktorého sa tej ktorej správe dostalo.
9. „Nálepkovanie“ – je úmyselné, alebo neúmyselné zdiskreditovanie buď samotnej informácie, alebo informátora, čo spôsobí spoločenskú averziu, prípadne až pobúrenosť. Tu sa osvedčuje vyhlásiť daného informátora za „konšpirátora“, jeho teóriu za „konšpiračnú“. V horšom prípade za blázna, pomätenca, šialenca a pod. tieto označenia automaticky „označkujú“ danú správu bez ohľadu na obsah a spoločnosť k nej automaticky pristupuje nedôveryhodne. Osobne by som rozlišoval čo je skutočne konšpirácia a čo je už blud. Mnohé „konšpirácie“, totižto majú k pravde bližšie ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. V minulosti malo rovnaký efekt vyhlásenie daného človeka za „barbara“, „kacíra“ a pod.
10. Návaly informácií – neide ani tak o metódu, skôr je to fakt. Návaly informácií spôsobia to, že tie kvalitnejšie sa stratia. No problémom je to, že o kvalite dnešných informácií by sa dalo dlho polemizovať. Väčšina spravodajstva dnes pozostáva z informácií o násilnostiach, vraždách, dopravných nehodách a pod. Nasleduje bulvár. Svojim spôsobom to nie je vina spravodajstva, ale vychádza to do istej miery aj z ľudskej prirodzenosti. Väčšina ľudí potrebuje vzrušenie a napätie v tomto stereotypnom živote. Vzrušenie spôsobí jednak tvorivá práca, láska, ale aj nešťastie, vraždy a pod. V minulosti túto úlohu plnili gladiátorské zápasy, verejné popravy, dnes túto úlohu plní poväčšine filmový priemysel.
11. Využívanie „Fachidiotov“ – Človek veľmi inteligentný, vzdelaný a vo svojom obore považovaný za odborníka, no zaslepený svojou dokonalosťou, považuje sa za neomylného. Je menej objektívny a často sa dopúšťa myšlienkových chýb. Takémuto človeku psychológovia hovoria fachidiot. Je to teda človek vzdelaný vo svojom obore, ktorý považuje za stredobod vesmíru. Môžu to byť rôzni ekonómovia, sociológovia, politici a pod. Média im zväčša dávajú väčší priestor, pre ich vzdelanosť a odbornosť, ktorý však môže mať aj opačný efekt.
