Sme svedkami absurdnosti politiky, pretváraniu reality. Toto už nie je populizmus, toto je sadopopulizmus. Ako ho opisuje Timothy Snyder. Populista aspoň zlomok zo svojich sociálnych sľubov splní. Hodí plebsu ohlodanú kosť. Sadopopulista Vám povie niečo v zmysle: „Buďte radi že sa nemáte horšie.“ A ľudia takúto absurdnú politiku zjavne konzumujú!
Ide od desiatich k piatim a našou jedinou útechou je to, že mnohí sa majú horšie. Sadopopulisti to začali už „predávať“ ako seriózny program. Napriek tejto absurdnosti sa nezdá, aby popularita týchto strán nejak rapídne klesala. Skôr naopak. Sme svedkami akejsi iracionálnej absurdnosti demokracie. Ľudia sú náchylní uveriť a odpustiť svojim sadopopulistickým politikom snáď všetko.
Sadopopulisti sa zjavne riadia propagandistickou poučkou: „Vyslov takú obrovskú lož, aby si tvoji podporovatelia nedokázali predstaviť, že by si ich mohol oklamať až natoľko. Ak ľudia takejto lži uveria, jej veľkosť jej prinúti, aby sa cítili emočne angažovaní, a ak by mali zmeniť názor, stálo by ich to veľa psychických síl.“
Ja mám pocit, že presne na tejto absurdnosti funguje väčšina politík. A túto myšlienku inak formuloval istý Adolf Hitler, ktorú napísal do Mein Kampf.
Veď ako inak si vysvetliť, že ľudia konzumujú tradičnú politiku a výzvu k tradičným hodnotám od politikov, ktorí k tomu majú na míle ďaleko? Korunku absurdnosti tomu nasadili nemecké voľby, kde je hlasnou trúbou za tradičné hodnoty a proti-imigrantskou politikou presiaknutá líderka AfD. Verejne priznaná lesba, ktorá žije s migrantkou -aziatkou, svojou manželkou vo Švajčiarsku s adoptovanými dvoma deťmi. Alebo za oceánom je to ešte krajšie. Nová americká administratíva na čele s prezidentom s mnohými sexuálnymi škandálmi s mnohými ženami. Prezident a viceprezident, čo oroduje demokraciu a slobodu slova a kritizuje za jej nedostatok Európu. Sám pritom odmietol rešpektovať výsledok demokratických volieb a pokúsil sa o puč, pri ktorom svojho času zomierali aj ľudia. Tých čo paradoxne obviňujú z nedemokratickosti im pokojne a legitímne prenechali moc. Zatiaľ čo oni zatiaľ predvádzajú jednu demontáž mechanizmov práva a slobody za druhým a tú moc podľa môjho názoru už zrejme demokratickým politikom neprenechajú. Aspoň určite nie ľahko.
Otázkou ostáva, ako to, že toto ich voliči nevidia? Snáď viac do očí bijúce to byť nemôže. Takže buď platí poučka Adolfa Hitlera, alebo teória sadopopulizmu, kde obyvateľstvo -voliči, majú nejaké zaľúbenie v Štokholmskom syndróme a vo vlastnom utrpení, alebo platí iný druh iracionality. Možno všetko dokopy.
Z Eduarda Chmelára, odhliadnuc od toho že s ním väčšinovo nesúhlasím, vyšlo nedávno aj niečo zmysluplné. A síce že ľudia nevolia populistov kvôli tomu, žeby s nimi súhlasili alebo nevideli očividné prešľapy a korupciu (aj keď aj takí budú), ale predovšetkým preto, že sa skôr boja toho čo by mohlo prísť po nich, teda liberáli, slniečkari a progresivisti.
Raz darmo. Politika hľadania obetných baránkov, lacného rasizmu a šovinizmu nikdy v celej histórií nezlyhala. Tobôž nie u nás na Slovensku a ešte v časoch, keď sa ľudia majú a budú mať objektívne horšie. Akákoľvek mizerná istota je lepšia, ako budúca neistota a nedajbože progresívna, bezbožná neistota. Táto politika momentálne zažíva v celom demokratickom svete renesanciu.
Tu vidím paralelu s 20. storočím, kedy mnohé živly na čele z Hlinkom, Tukom a spol. paradoxne brojili proti spojeniu a vzniku I. ČSR. Ich katolícky klerikalizmus bublal pod povrchom nášho národa. Išlo o paradox, nakoľko ľud aj po 1000 ročnom „útlaku“ v Uhorsku, hodlal ostať radšej v spojení so svojim utlačovateľom ale v istote, ako v akomsi spojení s bezbožnými Čechmi. Dokonca si to tak zrejme vtedy priala aj väčšina Slovákov !
Našťastie sme vtedy mali uvedomelých lídrov ako Vavro Šrobár a spol., ktorý tieto resentimenty odstavili. Oni ale vybublali na povrch počas vojnového Slovenského štátu za Tisa. Dôsledky poznáme. No ako tak pozerám na slovenskú spoločnosť, ešte dnes je zrejme ich mentalita stále prítomná.
