Od vzniku spoločenských hierarchizovaných systémov sa v spoločnosti vyskytujú ľudia na pozíciách vyšších a ľudia jednoducho povedané „dole“. Moc sprevádza ľudí po celé dejiny. Najjednoduchšia definícia hovorí, že moc je schopnosť prinútiť druhého človeka urobiť niečo proti jeho vôli. Samotné slovo hybris označovalo v antickej dobe hrubé ponižovanie z dôvodu pýchy, prípadne ešte skôr toto slovo označovalo zohavenie mŕtveho tela. Dôležitá pri tom bola slasť z výkonu ponižovania druhého človeka.
O čo teda ide? Môžeme byť na moci závislý ako na alkohole? Samozrejme. Dovolím si tvrdiť, že práve táto závislosť spôsobuje 90% zla v spoločnosti, a to omnoho viac ako závislosti povedzme na iných návykových látkach. Napriek tomu sa o tejto závislosti hovorí zo všetkých najmenej.
Závislosť na moci: Človek závislý na alkohole, drogách, patologickom hráčstve, automatoch a podobne, má odchýlky vo funkcií mozgového systému odmeny. Ide o starú neuronálnu sieť v čelnom laloku mozgovej kôry. Táto sieť pri dosiahnutí istej potreby, napr. sladkosti na ktorú mám chuť, vodu ak som smädný, pri počúvaní obľúbenej hudby, u alkoholika po použití alkoholu a pod., vyvolá pocit odmeny resp. slasti. Táto istá neuronálna sieť je zodpovedná aj za slasť pri výkone moci, resp. dobrý pocit z vyšvihnutia sa v sociálnom rebríčku. Závislosť na moci sa môže vyvinúť rovnako ako napr. závislosť na alkohole. Jedným z typických znakov závislosti na moci tak môže byť neukojenosť a nenásytnosť. Nutkavá potreba nekonečného výkonu moci a zväčšovanie „dávok“ vplyvu moci. Závislosť na moci môže prerásť v mocenskú posadlosť.
Čím väčšia je miera mocenskej závislosti, tým vyššia je potreba obmedziť v súťaži o zdroje vplyv iných mocenských elít a tú časť populácie, ktorých podiel na moci je malý. To sa dosadzuje prostredníctvom debilizácie, ktorej podlieha väčšina spoločnosti. (MUDr. Koukolík)
Syndróm mocenskej pýchy: Ide o špecifický typ poruchy osobnosti, môže sa vyvinúť počas života u ľudí v mocenskom postavení, ide o získanú poruchu osobnosti. Objavuje sa v každom hierarchizovanom systéme od vlád po úrady. Postihuje niektorých korporačných, cirkevných a vojenských pohlavárov, taktiež ľudí v byrokratických aparátoch, ale aj celebrity a ľudí umelecky činných. Tento syndróm môže postihnúť ako šéfa vo vašej firme, tak premiéra, alebo vodcu. Medzi 3 základné znaky syndrómu mocenskej pýchy patria:
1. Vystupňovaná pýcha
2. Vystupňovaná sebadôvera
3. Pohŕdanie druhými ľuďmi
Ide o prienik znakov z porúch osobnosti histrionskej, antisociálnej, narcistickej Okrem toho má aj tzv. unikátne znaky medzi ktoré najčastejšie patria: Používanie plurál majesticus (Hovoria o sebe ako MY). Pocit, že ich môžu súdiť jedine Dejiny, alebo Boh. Časté odvolávanie sa na Boha a na vyšší zámer.
Ako bolo povedané, syndróm postihuje ľudí v rôznych hierarchizovaných spoločenstvách od úradov po vlády. Takýto ľudia, často predstavujú nebezpečenstvo pre spoločnosť, nakoľko ich rozhodovanie je do značnej miery ovplyvnené svojou mocenskou závislosťou. Od roku 1908 – 2008 bol syndróm potvrdený u 18 prezidentov USA a 26 premiérov Veľkej Británie.
Tony Blair, britský premiér, u ktorého je syndróm plne vyvinutý. Konzervatívny poslanec Paris, ktorý poznal Blaira z dolnej snemovne napísal, že jeho argumenty ktorými ospravedlňuje útoky na Irak sa priečia logike. Paul Brooks (neuropsycholog) napísal: „Blair je možný psychopat, okúzľujúci, inteligentný a emočne manipulujúci, pokiaľ sa nenájdu v Iraku zbrane hromadného ničenia“. Nenašli sa tam. Peter Dunn: „Blair je jeden z mála politikov, ktorý nikdy neklamal, lebo jeho presvedčenie v pravdivosť toho čo hovorí je absolútna.“ Blair v prejave odvolávajúc sa na Boha: „Veríte v tieto veci, tak si uvedomíte názor druhých ľudí. Veríte v Boha, tvorí ho aj Boh.“
George Bush, ktorého netreba dva krát predstavovať, zrejme patrí tiež medzi ľudí, u ktorého je syndróm plne vyvinutý. U Busha môžete jeden z unikátnych znakov syndrómu (odvolávanie sa na Boha a vyšší zámer) vidieť aj z jeho prejavoch. Bush: „Vedie ma božie poslanie. Boh mi povedal: George choď a bojuj s tými teroristami v Afganistane! Choď a skoncuj s tou tyraniu v Iraku. Učinil som aj to“. Iný prejav: „Cítim ako ku mne zostupujú božie slová. Choď a daj Palestíncom vlastný štát. Daj Izraelcom ich bezpečie a urob mier na Blízkom východe. Pre Boha ja to urobím!“
Richard Nixon – prezident USA, znaky syndrómu boli u neho čiastočne vyvinuté. Počas aféry Watergate bol závislý na alkohole, ktorý miešal s liekmi na psychiku. Posledné dni v úrade prezidenta vzlykal, trieskal do stien a premýšľal, či má vydať rozkaz na jadrovú vojnu. Minister obrany Schlesinger musel zabezpečiť, aby v prípade nutnosti ozbrojené sily žiaden Nixonov rozkaz neuposlúchli.
Winston Churchill prekonal vážne ochorenie mozgu, cievnu príhodu, okrem toho ťažko pil a zrejme trpel nejako poruchou z oblasti psychóz. Aj u neho boli pozorované čiastočne vyvinuté znaky syndrómu. V prvej svetovej vojne dal súhlas na použitie jedovatého plynu proti Kurdom a Afgancom, aj keď väčšina anglickej a indickej verejnosti sa od tohto dištancovala. Churchill: „Nechápem neopodstatnené precitlivené obavy z použitia tohto plynu. Som jednoznačne za použitie tohto plynu proti barbarským národom. Nemusíme nutne použiť ten najvražednejší plyn. Stačí taký, ktorý spôsobí ťažkosti a bude šíriť teror a strach.“
Mocenské elity: Napriek tomu politici sú len zlomkom ľudí, ktorých označujeme ako mocenské elity. Všeobecne platí, že mocenská elita v sebe koncentruje moc, kapitál, peniaze a zdroje. Existuje jediná možnosť, ako sa stať členom mocenskej elity, a to narodiť sa v nej.
Americkú mocenskú elitu prevažne budujú politici, finanční a korporační magnáti, cirkevní a vojenskí pohlavári a celebrity. Tu nemožno nespomenúť výrok Millsa o americkej demokracii: „Štát je možné odlíšiť od korporácie len veľmi ťažko. Šéfovia korporácií kontrolujú chod politiky. Americká mocenská politická elita presúva pozornosť od domácich problémov k zahraničným. Ekonomika sa stáva jednak vojenskou ekonomikou, jednak ekonomikou súkromných korporácií. O vojenských akciách nerozhodujú politici, ale korporační magnát.“
Veľmi zaujímavou je ruská mocenská elita, často krát označovaná ako oligarchia. Mnohí oligarchovia získali svoj majetok po prevrate v roku 1989 a to:
- Kontrolovaním privatizačných aukcií
- Vývozom surovín za svetové ceny, pričom suroviny nakupovali za ceny miestne
- Podvodom s akciami, pomocou ktorých získavali väčšinové podiely v spoločnostiach
- Pôžičkami štátu a v okamihu neschopnosti splácania sprivatizovali štátne podniky
- Niektorí si pomocou domácej tlačiarne vytlačili listy vlastníctva a majetok si potom zaregistrovali
Keby bola naša spoločnosť naozaj slobodná a demokratická, ako to všade stále počujeme, tak by sa v mocenských špičkách nemali ľudia so syndrómom mocenskej pýchy vyskytovať, ale mechanizmy demokracie by ich mali odstrániť. V skutočnosti je to naopak. práve tieto demokratické mechanizmy týchto ľudí k moci dostanú a udržujú ich tam. Títo ľudia menia kabáty, prípadne politické strany, títo ľudia prechádzajú z jedného mocenského aparátu do druhého, no stále sú pri moci. (MUDr. Koukolík).
Ako som sľúbil, ukončím to jedným výrokom Sira Chimnoya Ghosa: „Keď moc lásky prekoná lásku k moci, svet spozná mier“
ZDROJE:
František Koukolík, Mocenská posedlost, 2010
Jana Drtilová, František Koukolík, Vzpoura deprivantu, 2006
