Mnoho politológov a filozofov vedie dnes siahodlhé úvahy na tému: Prečo sa spoločnosť celosvetovo radikalizuje a odkláňa od demokracie a slobody. Deje sa tak v celom vyspelom demokratickom svete. Jeden z dôvodov sa zvykne uvádzať zväčšovanie rozdielov medzi bohatými a chudobnými tzv. roztváranie nožničiek. Tu treba podotknúť, že celosvetovo sa rozdiely medzi tými najchudobnejšími a najbohatšími znižujú. Ekonomiky rozvojových krajín rastú omnoho rýchlejšie ako u nás. V globále je tak svet o niečo lepší. Každým rokom sa zmierňuje utrpenie a chudoba tých najnúdznejších, menej sa hladuje a menej umiera na bežné choroby. To je úctyhodné, avšak ak hovoríme a náraste rozdielov a polarizácií, máme skôr na mysli rozdiely v rámci vyspelých krajín. Práve tu totižto vzniká u más semenište frustrácie a sociálnej disonancie, kedy má čoraz viac ľudí pocit, že sa budú mať ich deti horšie a nenapredujú. Potom sú logicky náchylnejší k skepticizmu voči systému ako takému.
Súčasná liberálna demokracia bola zbudovaná na pilieroch hospodárskeho boomu v 60-70tych povojnových rokoch, keď všetci bohatli viac menej rovnomerne. Prakticky platilo, že deti sa majú vždy lepšie ako ich rodičia. To podporovalo vieru v správnosť liberalizmu. Čo platilo dekády dnes už neplatí a prvý krát v histórií zrejme bude platiť, že naše deti sa budú mať horšie ako my. Resp. ich životná úroveň bude prinajmenšom stagnovať, ak nie klesať.
Môžeme hovoriť o zlyhávaní liberalizmu, najmä v zmysle ekonomickom, avšak zlyháva liberálna demokracia ako taká? Za hlavný problém liberálneho ekonomického zlyhania považujeme dnes rastúcu polarizáciu príjmov, a to vo vyspelých ekonomikách aj napriek enormnému rozvoju technosféry. Zdá sa, že technologický pokrok smerom k AI a automatizácií tento problém paradoxne prehlbuje, aj napriek tomu, že objektívne je prítomných stále viac a viac zdrojov, ktoré sa však stále viac a viac koncentrujú len do rúk veľmi úzkej skupiny ľudí. Vzniká tak akási oligarchia miliardárov.
To je obzvlášť vypuklé v rozvinutých ekonomikách západu. Treba povedať, že celosvetovo polarizácia príjmov klesá, avšak v rámci samotnej západnej spoločnosti rastie. V zmysle „západného“ sveta máme samozrejme na mysli vyspelejšiu časť zemegule, napr. aj Rusko, kde sú tieto rozdiely azda najväčšie na svete. (úzka skupinka dolárových miliardárov a kvantá pospolitého ľudu na hraniciach, alebo pod hranicou chudoby, ale ako som napísal, kľúčové sú zmeny paradigmy v slobodných a demokratických spoločnostiach. Nie v diktatúrach a autoritárskych režimoch typu Ruska)
Ak si zoberieme napr. jednu z najsilnejších ekonomík sveta USA, tak v posledných dekádach vzrastá nerovnosť enormným tempom. To dokazuje množstvo modelov, napr. americká charita United Way, ktorá sa zaujíma o domácnosti, ktoré sa označujú ako ALICE. (asset-limited, income constrained, emloyed). To sú zamestnaní ľudia s obmedzenými príjmami. U nás sa zvykne používať pojem „pracujúca chudoba“. Nehovoríme teda o narkomanoch, alkoholikoch a nezamestnaných, ale o normálnych ľuďoch nižšej, strednej triedy, ktoré vykonávajú profesie ako opatrovateľky, zamestnanci v službách, call centrách a mnohé iné zamestnania. Podľa United Way si domácnosti v tejto kategórií nemôžu dovoliť zo svojich platov uspokojiť ani základné služby a statky, ako napríklad kvalitné jedlo, bývanie, dopravu, dane a pod. V roku 2017 sa vykonal prieskum v 15 štátoch USA. Podľa záverov je priemerne v daných štátoch USA až 41% takýchto domácnosti a v celom USA sa počet domácnosti ohrozených pracujúcou chudobou počíta na 34,7 milióna domácnosti. Ďalší výskum uskutočnil americký FED o domácom hospodárení, ktorý uvádza, že pre dvoch z piatich Američanov, by si nedokázali poradiť s nečakaným výdavkom, ktorý by presiahol 400 dolárov. Na takýto výdavok, by si museli požičať alebo niečo predať. Traja z piatich Američanov (ekonomicky aktívnych) tvrdia, že si neodkladajú dosť peňazí na dôchodok. Štvrtina nemá vôbec žiadne úspory na dôchodok. (Viac IN: Moises Naim, Pomsta moci, ako autokrati pretvárajú politiku pre 21. storočie, 2022 by: N Press s.r.o.)
V Európe je situácia zrejme trochu lepšia, vzhľadom na väčšie sociálne zabezpečenia. Taktiež štáty EÚ vykazujú aj menšiu mieru polarizácie príjmov ako je tomu napr. za oceánom, aj keď aj v našich podmienkach je trend podobný. Na Slovensku napr. cca 80% ľudí zarába vraj pod 1000€/mesačne a polovica ľudí zarába pod 721€ v čistom. Z takejto sumy je objektívne problém vyžiť z mesiaca na mesiac a taktiež môžu vznikať problémy pri nečakaných výdavkoch. Problémom sa venuje najmä známa sociologička, bývalá premiérka, Iveta Radičová. Na svojej sociálnej sieti napr. dňa 23. júna 2019 uviedla status, ktorý nesmierne presne pomenúva súčasnú situáciu, ktorá je v celku podobná v iných ekonomikách. Badáme nárast polarizácie a prehlbovanie rozdielov. Taktiež spomína, že k zlepšeniu situácie nedochádza, skôr sa ekonomicky zhoršuje: „Podiel občanov ohrozených chudobou alebo sociálnym vylúčením je podľa Štatistického úradu väčší ako pred desiatimi rokmi. Až 863-tisíc obyvateľov Slovenska (16,1 %) trpí príjmovou chudobou alebo závažným materiálnym nedostatkom či majú veľmi nízku intenzitu práce, hoci by pracovať mohli. Každé piate dieťa žije v domácnosti s príjmom pod hranicou chudoby, tretina ľudí nie je schopná čeliť nečakaným výdavkom. Životná úroveň na Slovensku dobieha priemer EÚ pomalšie ako pred krízou a dosahuje 77 % priemeru EÚ. Od roku 2012 sa prehlbujú regionálne rozdiely, 20 okresov sa nachádza v pasci chudoby. Sociálne balíčky problémy neriešia, treba ich posudzovať adresne voči sociálne vylúčeným, makroekonomický rast sa na riešení chudoby neprejavuje.“
Novšie dáta nemám. Ale nebude to lepšie, skôr si myslím, horšie. V každom prípade prečo tieto dáta spomínam? Ostáva si položiť otázku, prečo naša ekonomika opomína rovnomerne rozdeľovanie presakovanie bohatstva aj smerom k chudobnejším? Samozrejme nežijeme v komunizme, avšak situácia nebola vždy tak šedá. Po druhej svetovej vojne, napr. technický rozvoj a masívny rozvoj a rast ekonomiky v povojnovom boome, prakticky spôsoboval distribúciu bohatstva viac rovnomerne. Posledné 2 až tri dekády sa situácia zmenila. Štatistika a aritmetika hovorí jasnou rečou, to čo sme spomenuli vyššie a čo spomínajú aj sociológovia. Podiel na ekonomickom raste a generovaní bohatstva má čoraz väčší osoh len úzka skupina ľudí. Na to poukazuje množstvo ekonómov, napr. Erik Brynjólfsson z MIT, americký ekonóm s islandskými koreňmi. Brynjólfsson vidí za extrémnou polarizáciou príjmov v posledných dekádach najmä rozvoj technosféry a automatizácie, pričom čoraz väčší prospech na generovaní bohatstva majú majitelia technológií na úkor zamestnancov. S rozvojom technológií AI sa bude tento koláč nerovnosti podľa Erika len zväčšovať, nakoľko žiaden ekonomický zákon nehovorí, že by z toho mali mať prospech široké masy. Avšak po druhej svetovej vojne do 70tych rokoch bola situácia vyrovnaná. Na rastúcom koláči mali podiel viac menej všetci, a to skoro rovnomerne. Bohatla najmä stredná trieda. Potom priznáva, že od 70tych rokoch sa niečo zmenilo. Napriek rastu ekonomiky a rozvoju techniky sa nerovnosti začali zväčšovať. V posledných štyroch dekádach išli zisky hlavne tým najbohatším, a to hornému 1%, zatiaľ čo príjmy 90% populácie posledných 40 rokov stagnovali.
Nárast nerovnosti je väčší ak sa namiesto príjmov pozrieme na majetok, očistený o infláciu. Dolných 90% Američanov malo v roku 2012 majetok o výške 85 000 dolárov, teda rovnako ako pred 25 rokmi. Horné 1% namiesto toho svoj majetok viac než zdvojnásobilo na 14 mil. dolárov. Na globálnej úrovni je majetok 3,6 miliardy najchudobnejších zrovnateľný s majetkom ôsmich najbohatších ľudí sveta. 8 ľudí teda vlastní toľko, čo polovica obyvateľov celej zemegule. V roku 2015 tieto dáta prezentoval Brynjólfsson na konferencii v Portoriku, pričom uviedol, že rozvoj umelej inteligencie a automatizácie bude tieto rozdiely pravdepodobne len prehlbovať. Tieto fakty priznáva väčšina ekonómov. Rozdiely sú v príčinách týchto javoch. Niektorí ekonómovia z tohto vinia globalizáciu , iní daňové systémy, úľavy pre bohatých, či daňové raje. Podľa Erika je na vine technológia a AI, ktorá spôsobuje nerovnosť troma hlavnými spôsobmi:
Po prvé technológie odmeňujú vzdelaných ľudí viac, nakoľko zanikajú staré pracovné miesta a vznikajú nové, ktoré vyžadujú špecifickejšie vzdelanie, kreativitu a viac schopností. Od 70tych rokoch mzdy vysokoškolákom vzrástli o 25% a stredoškolákom poklesli o 30%. Za druhé čoraz viac príjmov prúdi vlastníkom a právnickým osobám na úkor zamestnancov. Tento trend bude zrejme pokračovať aj najďalej s rastúcou automatizáciou.
Nicholas Negroponte to definuje ako presun informácií na úkor hmoty. Digitálny vek, internet a AI umožňuje minimalizovať prevádzkové aj výrobné náklady, pričom zisky z toho majú predovšetkým majitelia. Napr. dnes má skoro všetko digitálnu podobu. Od kníh po rôzne produkty, softvér, ktorý vie byť kopírovaný online, predávaný online. Omnoho menej ľudí vyrobí viac služieb a statkov v porovnaní s minulosťou. Práve preto dnes „veľká trojka“ zo Silicon Valley: Google, Apple, Facebook má tržnú hodnotu akcií 30 krát väčšiu, ako kedysi Detroitská „veľká trojka“ automobiliek Ford, GM, Chrysler v roku 1990. Pritom tieto IT giganty zamestnávajú 9x menej ľudí ako svojho času automobilky z Detroitu. (In: Tegmark Život3.0, Brynjólfsson Třetí vek stroju).
Dnes pridanú hodnotu vytvárajú hlavne informácie. Ak sa pozrieme na algoritmy sociálnych sietí, tak veľkú hodnotu majú práve informácie, ktoré analyzujú súbory a správanie na sociálnych sieťach u svojich užívateľov a následne „šijú“ obsah a reklamu na mieru. Sociálne siete tak nepotrebujú produkovať produkty a predávať svoj obsah užívateľom, ale sám užívateľ sa stáva produktom samotným. To generuje zisky bez veľkých vstupov. Inak povedané, väčšinu „práce“ odvedie softvér.
V posledných rokoch okrem polarizácie a nerovnomerného rozdeľovania, ubúda pracovných miest v tzv. stredových profesiách. T.j. zamestnaniach ktoré nepotrebujú špecifické vzdelanie, ale pracujú v nich masy a stredná trieda. Dostávame sa k ďalšiemu problému ekonomiky a síce kríze v odmeňovaní. Dnes sú najlepšie platenými zamestnaniami skôr profesie, ktorých celkový prínos pre spoločnosť je do značnej miery otázny. Existujú profesie, ktoré negenerujú statky, produkty a za ktorými nie je žiaden hmatateľný produkt či služba, len presúvajú bohatstvo a rôznymi špekuláciami na finančných trhoch neskutočne bohatnú. Ďalšou veľmi bohatou vrstvou sú influenceri a rôzni ľudia, ktorí sa živia cez sociálne siete. Dnes obyčajné dievča, ktoré pridá svoje fotky na Instagram, dokáže zarobiť násobne viac, ako ľudia čo celý život povedzme tvrdo a manuálne pracujú. Na tom nemusí byť nič zlé, na druhej strane to poukazuje na akúsi ekonomickú dekadenciu dnešnej doby. Na strane druhej, to mnohým prináša nové možnosti zárobku, aj keď najväčšie zisky opäť putujú nie užívateľom, ale majiteľom sociálnych sietí. Najkatastrofickejšia je ale kríza v odmeňovaní u profesiách, ktoré sú nesmierne žiadúce avšak ekonomika nevytvára prirodzený tlak, na ich odmeňovanie. To sú predovšetkým profesie v zdravotníctve, školstve, vede a výskume. Všetko sú to z dlhodobého hľadiska nesmierne potrebné oblasti, avšak z krátkodobého hľadiska ide o ekonomické segmenty stratové. Preto ekonomický systém prirodzene u týchto profesií netlačí na mzdy.
Aj na základe vyššie uvedených skutočností demokracia eroduje čoraz viac a viac.
Otázka znie, ako to zmeniť? Nie som zástanca žiadnej diktatúry, socializmu ani komunizmu. V žiadnom prípade si nemyslím, že cesta bude nejaké násilné zdaňovanie, či prerozdeľovanie bohatstva bohatých. Nakoniec úspech a vidina zbohatnutia a sloboda je to, čo poháňa túto spoločnosť dopredu. Nerovnosti sú prirodzené a potrebné. Vždy boli a budú. Otázka znie, kde už začína patologický stav? Najlepšie by bolo vytvárať podmienky, aby tí úspešnejší a bohatší, elity, vystúpili z bubliny a pochopili, že majú dar a možno aj nejakú zodpovednosť.
