Koľko energie míňame a koľko jej však v skutočnosti potrebujeme? Pre tieto potreby musíme hovoriť o tzv. primárnej energií. Primárna energia je totižto energia v surovom stave pred spracovaním a premenením, ktorú ako civilizácia využívame. Je to energia zabudovaná vo všetkých našich produktoch, službách, transporte produktov a statkov, spojená s výrobou potravín, strojov, budov a všetkého čo denne potrebujeme k životu. Elektrická energia je len jeden z produktov primárnej energie.
Ak sa pozrieme na primárnu energiu, v súčasnosti ľudstvo využíva cca cca 160 000 TWh (terrawatthodín) primárnej energie. Oproti roku 1950 ide o 8 násobný nárast. Drvivú väčšinu tejto energie ľudstvo získava z fosílnych palív.
Ak sa na to pozrieme percentuálne, tak na fosílne palivá pripadlo (r.2023) napr. 82% primárnej energie. Na v našom ponímaní vysoko „zelené“ zdroje ako solárna energia, veterná, pripadne cca 4%, Väčšinu z bezemisných zdrojov pokryje hydroenergetika a jadro. Niektoré krajiny majú však podiel primárnych energií z nízkoemisných zdrojov väčší. Napr. Francúzsko malo z jadra podiel cez 40% (vďaka dominantnému postaveniu jadra), Dánsko napr. z veterných elektrární na mori vie pokryť 26% svojich celkových energetických nárokov a napr. také Chile až 8% z FVE elektrární.
Avšak globálne sme na tom stále veľmi mizerne. Zaujímavé sú aj trendy vývoja. Ľudstvo dokázalo za 23 rokov (od r. 2000 do 2023) znížiť svoju závislosť na fosílnych palivách len o necelé 4%. Podiel závislosti od fosílnych palív na primárnej energií za toto obdobie klesol z 86% na cca 82%.
Väčšina štátov sa „zaviazala“ dosiahnuť uhlíkovú neutralitu v najbližších rokoch. Nórsko a Fínsko do r. 2035, EÚ, Japonsko a Kanada do r. 2050 a Čína do roku 2060 (v súčasnosti najväčší CO2 emitér na svete). To predstavuje energetický prechod, ktorý nemá v histórií obdoby, ako píše V. Smil., emisie CO2 v roku 2019 predstavovali 37 miliárd ton, najviac ako kedykoľvek v ľudskej histórií. Napr. všetka sopečná činnosť na planéte vyprodukuje prirodzene priemerne 300 mil. ton CO2. Ľudská činnosť teda momentálne vypúšťa a spôsobuje nerovnováhu prirodzeného CO2 o ekvivalente 100násobku sopečnej činnosti každým rokom.
Najspoľahlivejšie zdroje energie sú dnes jadrové reaktory. Niektoré ju generujú po dobu 90-95% času ich prevádzky. V porovnaní s tým veterné turbíny (na veternom mori) generujú elektrinu po dobu max. 30% ich prevádzky. Solárne systémy maximálne 25% v južných, slnečných oblastiach, v Nemecku napr. len 9% času prevádzky.
Po 20 rokoch Energiewende, klesol podiel fosílnych palív v rámci dodávky primárnej energie Nemecka z 84 na 78%. Ak by aj táto krajina pokračovala v tempe inovácií ako doteraz, tak do roku 2040 bude ešte stále Nemecko závislé na fosílnych palivách zhruba zo 70%, pritom medzník, ktorý si krajina stanovila na dosiahnutie uhlíkovej neutrality je rok 2045. Je zaujímavé, že taký Island si stanovil rok "uhlíkovej neutrality" rok 2040, pritom už dnes krajina vyrába 100% svojej elektriny bez emisií a nad 70% nových áut sú čisté elektromobily, alebo plugin hybridy.
Ak sa hovorí o bezeemisnej energetike, problém sa zvykne zužovať len na produkciu energie elektrickej. Avšak dnes tvorí elektrická energia zhruba cca do 20% civilizačných potrieb energetických nárokov, v zmysle primárnej energie. Zhruba rovnaké množstvo energie ako na výrobu elektriny, ľudstvo spotrebuje na výrobu 4 dominantných produktov, na ktorých stojí naša civilizácia. Tieto 4 produkty sú hromadne rozšírené a bez nich by civilizácia v dnešnom stave a zmysle prakticky neexistovala. Všetky tieto produkty sú vyrábané buď priamo z fosílnych palív, alebo na ich výrobu je potrebných veľké množstvo energie, ktoré sa získava prevažne z fosílnych zdrojov. Ide prevažne o: dusíkaté hnojivá, betón a cement, oceľ a plasty. Tieto 4 dominantné produkty sú veľmi zásadné v našej civilizácií. O to horšie je zistenie, že všetky tieto produkty sú vyrobené čiastočne, alebo priamo z fosílnych palív. Prípadne na ich produkciu treba mnohokrát vysoké energetické vstupy, taktiež z fosílnych palív. Tieto produkty sa nedajú len tak ľahko a zo dňa na deň nahradiť nejakými alternatívami, najmä v niektorých sférach civilizácie takmer vôbec. Ak by sa teoreticky aj nejaký produkt nahradiť dal, bolo by to len za cenu vyšších energetických vstupov, prípadne zložitejších postupov a pod., lenže civilizácia je veľká a jej nároky sú obrovské a každým rokom stúpajú. Okrem iného ani žiadny „zelený“ zdroj obnoviteľnej energie, by v súčasnosti nemohol byť vyrobený bez týchto materiálov. Je jedno či si zoberieme za príklad solárne panely, alebo veternú turbínu, či masívny betónový skelet hydroelektrárne. Napr. veľká veterná turbína je stelesnenie fosílnych zdrojov v obrej podobe. Je to nahromadenie masívnej ocele, cementu a plastov. Železobetónové základy z ocele a betónu, stožiare, rotory sú z ocele, lopatky zo špeciálnych plastov a živíc. Všetky tieto suroviny tvoria veternú turbínu, ktorú treba doviesť zväčša na ťažko dostupné miesta, pomocou nákladnej dopravy a žeriavov vztýčiť, následná údržba a prevádzka sa taktiež nezaobíde bez fosílnych palív (mazacie oleje, čistenie atď.)
Ak by sa nám aj podarilo celú výrobu elektriny nahradiť zelenými zdrojmi a jadrom (to sa javí do roku 2050 aspoň pre EÚ viac pravdepodobnejšie), budeme postavení pred ďalšiu omnoho väčšiu výzvu v ekvivalente náhrady rovnakého množstva energie, ktorú bude treba nájsť, pri výrobe týchto dominantných civilizačných produktov, ktorých spotreba ale globálne neustále stúpa. Súčasné, svetové požiadavky primárnej energie na výrobu ocele sú na úrovni 6%. V roku 2005 bola spotreba cementu v USA na úrovni 128 mil. ton a v časoch recesie oscilovala okolo 100 mil. ton ročne. Dnes sa tieto hodnoty zdajú smiešne v porovnaní s Čínou, krajinou, ktorá urobila masívny infraštruktúrny skok. Čína spotrebovala v roku 1980 zhruba 80 mil. ton cementu. Už v roku 1985 prekonala USA a dnes, v časoch neskutočného infraštruktúrneho zázraku, dosahuje táto krajina spotrebu 2,2 miliardy ton cementu ročne (r. 2019), čo bola polovica globálnej spotreby.
Narážame tak na akýsi masívny stret záujmov celkovej spoločnosti a ekonomiky, a zároveň potrieb z hľadiska životného prostredia, či vôbec trvalej udržateľnosti. Inak povedané, v súčasnom ekonomickom systéme, sfére technického poznania je prakticky nemožné dosiahnuť trvalo udržateľnú spoločnosť a zároveň znížiť emisie, pri súčasne zachovanej spotrebe a komforte. Jedinou a vysoko nepopulárnou cestou je cesta masívneho obmedzenia spotreby, alebo prebudovanie nášho ekonomického systému od základov, ktorá by dokázala fungovať pri masívnom obmedzení spotreby a zároveň by negenerovala chudobu a nezamestnanosť. Jedna aj druhá cesta sa zdá byť veľmi ťažko schodná.
