Obete v nádhernom šate pokorne čakajú na ortieľ. Večné vetvy borovíc a jedlí šumia pieseň rozlúčky. Ich kmene stoja v čiernych pelerínach, ako armáda pred netušenou presilou.“
Takto začal môj prvý článok „Radosť a nádej zvädnutých chryzantém“ pred 10 rokmi na blog.sme.sk. Odvtedy ich bolo 278, vyšla o tom kniha v r. 2010 „Dva roky bloger“. Je v nej 71 článkov, z prvých 101. Z 12 tisíc diskusií je tam výber najzaujímavejších.
Štatistiky môjho blogu sú tieto: čítanosť dnes: 40, čítanosť včera: 76, čítanosť za mesiac: 3584, čítanosť od založenia blogu 706.179. Vyše 700 tisíc čitateľov za 10 rokov nie je zlé číslo. Prvý príspevok mi napísala Júlia Hubeňáková-Bianka: „Šťastnu cestu na blogu...“
18.10.2018, som vlakom cestoval na konferenciu do Udine. Prechádzali sme vlakom Rakúskom, bol slnečný deň, nádherné pohľady. Strmé končiare, lesy a zelené lúky, dediny so špicatými vežami kostolov. Čisté, upratané, vybudované, na svojom mieste, prirodzené a jednoduché v prospech ľudí. Všetko funguje, presne príchody a odchody, hlásenia o prípojoch. Protihlukové bariéry zacláňajú fotografovanie, aj tak som nejednu fotografiu a video poslal na facebook.
Prechod talianských hraníc vo mne vždy vyvolá radosť a nostalgiu návratov. Pripomenie mi uragán fialových bugenvílii, spomienky na žlté lampášiky mimóz, ktoré sa v Ríme objavia vo februári. Prinášajú asociácie na udalosti, ktoré sa zo srdca nedajú vyhodiť, aj keby ste chceli. More s nikdy sa nekončiacimi vlnami, šumením kamienkov na brehu po márnom útoku vody, jesenné chlady s vôňou padajúceho lístia, aj let divých husí nad Toskánskom. Nevieš odkiaľ a kam letia. Ak niekto zaostane, počkajú ho, ale vrátiť sa nedá.
Pri návšteve Udine, ale aj predtým v Cormons, Cervignano del Friuli, Aquilei, Grade, Giasiccu a Cividale del Friuli som pochopil, že tu vládne stredoeurópsky duch, v ktorom sa Stredoeurópania cítia ako doma. Vo vystúpení na konferencii som spomenul čas, keď diplomacia v Taliansku bola aj vecou srdca, okamihu, vtipu, úsmevu a čaše vína. Taliansko nás po miléniu veľmi podporovalo, našou vstupenkou do ich sŕdc a Európy bola kultúra.
Počas cesty Rakúskom som sa zamyslel, prečo nás naši susedia nechápu a trochu podceňujú, prečo naše 29-ročné slobodné susedstvo s nimi je akési chladné, prečo málo spolupracujeme a naďalej si žijeme svoje životy. Súvisí to s už spomenutým poriadkom u nich a občasným neporiadkom u nás, so 40 ročnou našou totalitou a ich slobodou, alebo aj s inou mentalitou oboch národov? Už som bol vo vysokej politike, keď som navštívil priateľa vo Viedni. Pospomínali sme si a pani domu mi na rozlúčku dala do daru vrecko banánov. Raz som išiel autom cez Hainburg. Na prechode šofér pribrzdil, starký, ktorý sa chystal vstúpiť na zebru tiež spomalil. Keď sme sa mi pohli prví, palicou nám treskol po kapote, aj teraz počujem ten dutý zvuk. Po revolúcii sme si boli zrazu blízky, ale aj vtedy pridlho trvalo, kým sa vybudoval kúsok autostrády do Viedne. Zabudlo sa, že ich pohraničné mestečka, ktoré za totality spali, zrazu vykvitli kvôli častým našim návštevám?
Naši susedia nechápu našu mentalitu, ani my ich nechápeme. Za totality som sníval, že sa raz na našich prechodoch do Rakúska nebudeme báť, že sa nebudeme musieť modliť „Svätý Michal Archanjel, bráň nás v boji proti úkladom diabolským...“, že padnú ponižujúce komunistické bariéry. Hranice už dávno neexistujú, ale predsudky v srdciach z oboch strán hraníc pretrvávajú. Neviem prečo, ale keď idem cez Berg, vždy cítim, že idem do iného sveta.
V predvečer Všetkých svätých a Pamiatky zosnulých môj prvý blog končil takto: „Ľudia sa v tieto dni stretávajú na cintorínoch. Svetielka ich lásky svedčia o tom, že nezabúdajú na blízkych. Mnohí tu včera boli, radovali sa a trpeli, nádejali sa a dúfali. Staré žiale, nesplnené sny, boje s priemernosťou a zlobou ich však unavili. Nad vyzdobenými hrobmi blikocú spomienky. Mal by život zmysel, keby z radostí a bolestí, snov a sklamaní, túžob a trápení, práce a omylov, zostal len kopček hliny? Smrť nie je záverom nezmyselnej drámy, ňou sa život nekončí, iba mení. Ideme životom, boríme sa, padáme, vstávame a znova padáme. Tí, čo žili podľa svojho svedomia a hľadali pravdu sa nemusia znepokojovať. Napriek smútku a tajomstvu zvädnutých chryzantém, je to naša radosť a nádej.“
