Rím bol zablokovaný autami, na autostrádu sme išli cez námestie, kde je farský kostol sv. Kláry, aspoň sa s ním rozlúčime. Musel som ísť desať metrov v jednosmerke. Vždy sa nám to prepieklo, teraz policajt na preplnenom kruhovom objazde zapískal a prišiel k nám. Keď ma spoznal, začal sa usmievať. Povedal som mu, že ideme navždy domov, rozcítil sa a pripomenul mi, že vlani na recepcii nás strážil a potom som ho proti diplomatickým pravidlám pozval dnu najesť a napiť, urobili sme spoločnú fotografiu. Spomienky nemali konca a keď to videl jeho kolega, tiež bol zvedavý. „Siamo amici!“ vysvetlil mu priateľ. Arivederci, carissimi carabinieri!
Aj GRA, 73-kilometrový okruh okolo Ríma, ktorý nám tisíckrát urýchlil cestu, bolo plné áut. Tak to pokračovalo až k Madone v Orte, soche Matky Božej, ktorá nás vždy s otvorenou náručou vítala, odprevádzala a strážila na cestách. V rádiu hlásili, že za Florenciou sa prevrhol kamión s repou a cesta bude cez noc zablokovaná. Zastavili sme teda v prvom moteli, keď sme chceli cennejšie škatule z áut vyniesť do izby, hotelier ma potešil: „Tu sa nekradne, nie sme na Slovensku.“
Ráno nás na Padánskej nížine vítali smutné topole a lesy osík, ktorých lístie už zdola opadávalo. Čím sme boli severnejšie, tým viac topoľov stálo kordón a lesy boli stále priesvitnejšie. Kde-tu sa ešte objavila osamelá pínia, ale pred nami sa už dvíhali Alpy so špicatými kostolíkmi.
Na poslednej talianskej Agipke sme vymenili posledné benzínové bloky za sochu Panny Márie, ktorú budeme mať vo Svätom Jure. Anton Hykisch mi to dlhé roky príležitostne pripomínal.Na hraniciach sa s nami rozlúčil Ennio Morricone, Arrivederci Italia. Prežívam nový cit - smútok a radosť z lúčenia navždy, bez návratu, z definitívneho uzavretia etapy života, ktorá sa už neotvorí.
Na Rádiu Maria hrali Chopinov koncert. Sprevádzali nás oblaky, krvavé lístie brečtanov pripomínalo minulé návštevy. Podvečer sme boli doma v San Giorgio.
