Cestou vo vlaku sme sa s gitarou naučili spievať ukrajinskú Horila sosna palala, pid ňou divčina stojala..., neraz sme s ňou excelovali. Na hranice sme si odvykli, nevídaná atrakcia slušne prebehla. Vstúpili sme do krajiny, ktorú som ako matematik navštevoval „vo vremja zastoja". Pamätám krásne študentky z kijevského Kreščatiku, dnes sú z nich bábušky. Pri rieke Uh nás čakala dvojkilomentrová alej rozkvitnutých líp, najdlhšia v Európe. Vedie medzi parkami v kozmopolitnom prostredí neľahkej histórie. Mesto má zvláštnu stredoeurópsku atmosféru, genius loci, srdečných ľudí, pekné dievky, magické ovzdušie, v ktorom sa cítite ako doma. Víta vás zeleň s bustami slávnych, s mystickými kútmi plnými kvetov.
Užhorod bol súčasťou Veľkej Moravy, sú v ňom stopy Keltov, Avarov, Mongolov, Dákov a Slovanov. V meste, na rozhraní 4 štátov, žijú pokojne vedľa seba mnohé národnosti a náboženstvá. Zakarpatie v r. 1919-1938 patrilo Československu, do roku 1945 Maďarsku, potom SSSR a od 1991 Ukrajine. Žije tam národ blízky Slovákom, ktorý veľa trpel, veľa vie a preto sa možno od neho všeličo naučiť. Žijú skromne, aj keď obchody sú plné tovarov, kupujúcich je pomenej, priemerný plat je asi 100 Eur.
V rámci programu sme v sprievode V. Hustiho, predsedu Zakarpatského zväzu spisovateľov absolvovali:
1. Prijatie u konzulky J. Burianovej na Generálnom konzuláte SR, ktoré je plne zamestnané vízami pre množstvo záujemcov. Vedľa námestia T.G.Masaryka chcú vybudovať námestie M.R.Štefánika. Neviete o jeho buste pre toto miesto?
2. Besedu so spisovateľmi, medzi ktorými bolo prekvapujúco veľa básnikov, aj autorov, ktorým dnes, napriek strate čitateľov, vydávajú knihy v 50 tis. nákladoch.
3. Stretnutie so študentmi a profesormi Katedry slovenčiny Užhorodskej univerzity, ktorá je jediným lektorátom slovenčiny v bývalom ZSSR. Počúvalo nás veľa mladých, čakajú nového lektora slovenčiny, od 1.9. by mal nastúpiť, ale Slovensko ho ešte nenašlo.
4. Účasť na prezentácii prekladu I. Jackanina knihy Jozefa Banáša: Zóna nadšenia, jadrom ktorej je invázia „bratských" vojsk do ČSSR v r. 1968, pričom dej prebieha aj v neďalekej dedine.
5. Návštevu slovenskej školy a katolíckej fary (farár J. Mrkvica) v dedinke Storožnica. Medzi 2400 obyvateľmi je asi 750 Slovákov. Deti predviedli pekný program v slovenčine, vedeli kto je Sergej Bubka, T. Ševčenko a O. Blochin.
6. Besedu v súkromnej galérie svetoznámeho umelca I.I. Iľka, ktorého špecialitou je klasická krajinomaľba. Zdôraznil pre Slovensko novinku: talentovaných ľudí treba podporovať.
7. Tlačovú konferenciu s médiami (4 televízie) a televíznu debatu v Teleráne.
8. Stretnutie s vedením Oblastnej štátnej administratívy v Užhorode.
9. Kladenie vencov k pamätníkom T. Ševčenka a A. Vološyna - domáci si vážia svoje historické osobnosti.
10. Rozlúčku v recesistickej reštaurácii Pavla Čučku „Deci u notára", ktorej majiteľom je Slovák, spisovateľ a vedec. Každému dal svoju knihu politickej satiry: „Je tu ťažko plávať proti prúdu, najmä v kyseline sírovej." Cítili sme atmosféru tvorivosti ľudí, ktorí nemajú strach pri mene Júlia Timošenková.
Zakarpatskí spisovatelia vydali viacero slovensko-ukrajinských publikácií. Práve vyšlo č. 20 dvojjazyčných prekladov básnikov oboch národov Od Karpát po Tatry, s básňami E.B.Lukáča. Viac ako doma tu cítime, že spisovateľov si vážia. Problémy s vydávaním kníh, ich distribúciou a so sponzormi, bez ktorých sa knihy ťažko vydávajú, máme podobné.
Rád konštatujem, že v Zakarpatí žije národ historicky, kultúrne a rečovo blízky Slovákom. Je nutné rozšíriť kontakty s nim, o čo sa budeme snažiť. Stretli sme tam veľa básnikov, dovoľte tri ich ukážky:
Poézia, tá nepíše sa rukou.
V priebehu rokov zreje, pradie nitku,
na papier kladie riadky, rozmotáva
zmotané klbko slabučkého srdca.
Striebri mi vlasy nostalgia slova,
ktorú nik nikdy nevytrhne zo slúch. (Vasil Kuzan)
... bez vína
akoby ani nebol človekom...
Vinič nám daruje silu zeme.
Strapce - slnko vlievajú do krvi...
Preto tak dlho žijem...
Nepi ho narýchlo,
porozprávaj sa s ním ako s priateľom,
pochváľ ho ako človeka... (Roman Kudlyk)
Staručká suka v mraze skučí clivo,
Veď neľahký je, nevľúdny psí život...
Gazda jej zomrel, štence utopili,
práchnivú búdku decká podpálili...
Keď od bolesti nepríčetne vyje -
zlí ľudia - obliať! Bežia po pomyje.
Nechápu sýti, plytkí, primitívni,
psiu dušu, vernejšiu, než majú iní. (Tatjana Lichtej)
Fotografie urobil Rudolf Ferko, preto na nich chýba. Dve veselé sú zo stretnutia v reštaurácii Deci u notára. Za predposlednú ma budú kamaráti dlho ohovárať. Na poslednej nám na slovenskej škole v Storožnici dievčatko v krásnej slovenčine porozprávalo rozprávku.
