Filmy sú zaujímavé, plné nevšedných a riskantných záberov. Napriek s dneškom neporovnateľnej techniky, sú perfektne natočené. Prvý hovorí o výprave do hlbín mora, ku korálovým útesom a čudesným živočíchom. Druhý zachytáva výskumné pobyty ľudí pod hladinou mora, tretí cestu lode Calypso po Antarktíde. Aktívna sopka, potápanie pod ľadovými kryhami medzi bralami, skúmanie vrakov lodí. Cousteau a jeho team sa odvážil vstúpiť na neznáme miesta a ponoriť sa do veľkých hĺbok. Dnes by z toho bola reality šou, vtedy išlo o vedecký výskum miest, ktoré ľudské oko nevidelo. Akoby náhodou narážal na tajomstvá: hroby cestovateľov, tučniaci, žijúci 4 roky na plávajúcej kryhe, biele ľadové depresie, kruté zábery zranenej veľryby s hodami žralokov. Filmy sprevádza sugestívna hudba, tretí Maurice Ravela. Aj J.M. Jarre vydal v r. 1990 CD s názvom Waiting for Cousteau.
Z filmov sála húževnatosť a odvaha bádateľov, ktorým išlo o život. Často v nich cítiť riziko a hrozba nešťastí. Takým je napr. náhla smrť básnika Michele Lavala, ktorý na Vianoce 1976 čítal kolegom v krajine večného ľadu svoje básne a o pár dní, 27.12.1976, zahynul na Calypse pod vrtuľou helikoptéry. Aj syn a nasledovník Philippe Cousteau nečakane zahynul ako 39 ročný v r. 1979 pri lete hydroplánom. Zdravie a radosť zo života kypí z účastníkov expedícií, napriek častému fajčeniu, aj hlboko v mori.
Pri návšteve Cousteaua Prahy na pozvanie rádia Európa 2 ma 5.3.1992 riaditeľ Fleischmann pozval na besedu s Cousteauom do rozhlasu a na večeru. Mal už 80, bol vitálny, priateľský, plný elánu a nápadov. Po autonehode v mladosti mu hrozilo ochrnutie, skončil kariéru pilota. Potom sa ponáral stále hlbšie a dlhšie do oceánov. Spolu sme besedovali niekoľko hodín. Zanietene mi hovoril o svojich projektoch, napr. na ochranu pitnej vody - vtedy 1,7 miliardy ľudí nemalo k nej prístup, o ochrane živých tvorov - za posledných dvesto rokov bolo vyhubených vyše milióna druhov. Navrhoval projekty záchrany lesov pred vyrúbaním a korálových útesov pred ničením. Hovoril o nutnosti radikálnej zmeny školstva a výskumu, nepáčil sa mu rast populácie. Presvedčoval ma o sile verejnej mienky - jeho petíciu za Antarktídu podpísalo 1,6 miliónov ľudí. Keď ich bolo 600 tisíc, začal dialóg s premiérmi. Pripravil petíciu práv budúcich generácií, ktorú mala v ústave iba Papua-Nová Guinea. Povedal, že „Spoločnosť zadlžením vykorisťuje ešte nenarodených. Rozhodnutia zamerané len na zisk, bez ohľadu na následky pre budúce generácie, sú krátkozraké. Žijeme v období krachu komunizmu a aj kapitalizmu, treba nájsť novú formu spoločnosti. Aj keď kapitalizmus vyzerá zdravo, ide tiež ku katastrofe. Zodpovední ľudia to cítia, nevedia však, ako vybudovať spravodlivú spoločnosť.“
Jeho posledný film Pod zrkadlom začal v r. 1997 na Bajkale. Premiéry sa už nedožil. Smrť otca opísal syn Jean Michel takto: „Otec bral vždy všetko so smiechom, jeho výraz očí bol plný radosti. Miloval život a skúmal jeho tajomstvá. Každý deň bol presvedčený, že svet, v ktorom treba urobiť veľa objavov, leží pred jeho nohami. Bál sa, že jeho čas ubehne skôr, ako nájde odpovede na svoje otázky. Pred smrťou som ho navštívil v nemocnici. Hľadal som v tvári známy lesk radosti a odhodlania, videl som len bolesť, z choroby a porážky a z neschopnosti ju akceptovať. Jeho odkazom je vízia sveta, v ktorom schopnosť uznávať krásu nás prinúti chrániť a milovať žijúce veci.“
J.Y. Cousteau bol pochovaný rímskokatolíckym obradom. Ponoril sa tam, kde je všetko jasné, kde netreba viac bádať, kde nie sú tajnosti. Nebol veriaci, ale Boh mu isto ukázal, že porážka môže byť aj víťazstvom. Až v r. 2010 bol zverejnený jeho výrok: „The glory of nature provides evidence that God exists – Nádhera prírody poskytuje dôkaz, že Boh existuje“.
